Ako si možno všimnúť, novšie vydania Svätého písma snažia sa opraviť túto formuláciu. A tak namiesto „chudobných duchom“ čítame: Blahoslavení chudobní v duchu. (Tak v ostatných katolíckych vydaniach i v ekumenickom vydaní Sv. písma.) Inú formuláciu použil slovenský preklad vydaný jezuitmi z roku 2012 podľa tzv. Jeruzalemskej Biblie: Šťastliví, ktorí majú dušu chudobného, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Nemecký preklad posúva význam Ježišovho výroku ešte ďalej: Blažení, ktorí sú chudobní pred Bohom. Podobne je to s ďalšími formuláciami, ktoré nachádzame v evanjeliu ako pomenovania pre tých, ktorých život označil Ježiš za správny a vydarený.
Ak týmto vyjadreniam na prvé počutie celkom nerozumieme, treba si uvedomiť, že Ježiš (chvalabohu) nepoužíval definície, neopakoval štandardizované poučky, ale rád rozprával paradoxne i ironicky. Ježišove výroky, ktoré sa podľa prvého slova nazývajú aj blahoslavenstvá, uvádzajú v Matúšovom evanjeliu zbierku Ježišových vysvetlení (Mt 5 až 7 kap.), ktorými Ježiš ustanovuje novú morálku, nový pohľad na svet, nové konanie. Často sa tam používa slovné spojenie: Bolo povedané, ale ja vám hovorím... Tie paradoxy a iróniu pritom Ježiš používal, aby nás takpovediac udrel po hlave a mohlo sa nám v nej rozsvietiť. Akoby hovoril: Pozrite, toto bola stará morálka, ale bola nanič, slúžila len navonok, neliečila, len zakrývala a často bola ako tie povestné cisárove šaty, keď iba dieťa dokázalo povedať pravdu a zvolať: Ale veď je nahý! Nemá žiadne šaty, žiadnu morálku. Tak vo svojich výrokoch volal aj Ježiš, keď hovoril: Vaša modlitba, váš pôst, vaše dobré skutky sú falošné, ak nebudete úprimní a neprestanete s divadlom.
Tie blahoslavenstvá sú k tomu všetkému, čo v Ježišovom programe nasleduje, ako uvádzacie smernice. Jeden autor duchovnej literatúry ich preformuloval pre ľudí dneška: Chudobných v duchu premenoval na tých, čo vedia o svojich hraniciach a nemusia mať všetko. Plačúcich premenoval na tých, ktorí bolesť a smútok nepreháňajú, ale vydržia. Tichých označil ako tých, ktorí v konfliktoch a sporoch nezraňujú a nepolarizujú. Hladných po spravodlivosti označil ako takých, čo sa neuspokoja so status quo, ale usilujú sa o spravodlivý svet pre všetkých. Milosrdných označil ako tých, čo sú dobroprajní a zmierujúci voči ľuďom, čo pochybili. Ľudí čistého srdca označil za pravdivých a bez bočných myšlienok. Tvorcov pokoja vystihol ako ľudí, ktorí pomáhajú nájsť chodníčky k mieru s inými i so sebou samým. A napokon za prenasledovaných pre spravodlivosť označil tých, ktorí s prenasledovaním vopred počítajú, lebo spravodlivosť je pre nich dôležitá.
Aj na základe takýchto premýšľaní či domyslení vidíme, že Ježišove výzvy nemožno zakonzervovať, ale vždy znova ich potrebujeme inovovať a otvárať. Nebude náhoda, že práve tieto paradoxné Ježišove vyjadrenia vybrala naša cirkev za akúsi magnu chartu svätosti a necháva ich čítať ako evanjelium práve dnes, na sviatok všetkých svätých. Svätosť, o ktorej cirkev hovorí, totiž nespočíva vo vychodených a všetkým jasných chodníčkoch, ale omnoho častejšie v oponovaní a protestovaní voči zabehanému a zaužívanému.
Od starých kňazov som kedysi počul, že hranica medzi svätcom a bláznom je veľmi tenká, niekedy takmer nerozoznateľná. Blázon i svätec pôsobia rušivo, ten svätý však pôsobí aj liečivo. Pravda, ak pôsobíme len znepokojujúco, rušivo, sme skôr nezrelou osobnosťou ako svätcom. Podobne, ak pôsobíme síce liečivo, ale nie rušivo, pravdepodobne sme len ďalším cukríkom, ktorý sa tak často vyskytuje v náboženských kruhoch. Takže rušivo a liečivo, aby sme sa podobali Ježišovi a všetkým tým, čo sväto balansujú na hrane!