Predposledná októbrová nedeľa sa v katolíckej cirkvi tradične slávi ako nedeľa misijná. Preto sa po sv. omšiach v našich kostoloch konajú aj finančné zbierky na misie. Predpokladám, že peniaze z týchto zbierok pôjdu niekam na podporu cirkvi v chudobných krajinách Afriky, Ázie či iných vzdialených krajín. Tak to aspoň vyzerá podľa plagátikov, ktoré sa posielajú túto nedeľu do našich kostolov. Zväčša sú na nich počerné tváre. Pomáhať ľuďom v ďalekých krajinách aspoň malým príspevkom z našej bohatej Európy je zaiste potrebné, našu misijnú úlohu však nemožno zameniť za podporu cirkvi v týchto krajinách. Starší ľudia medzi nami si pamätajú, že katolícka bohoslužba končila po latinsky slovami: Ite missa est. Z toho vzniklo pomenovanie hlavnej bohoslužby – v nemčine Messe, v chorvátčine misa i maša, v češtine mše, po slovensky omša. Prekladáme to slovami: Iďte v mene Božom. V skutočnosti by sme to mali prekladať: Choďte, ste poslaní. Táto výzva reaguje na to silné, mocné a krásne, čo sme zažili a čo si nemáme nechať len pre seba. Sme poslaní...
Pri čítaní dnešného úryvku z Druhého listu Timotejovi sa môže najprv zdať, že apoštol sa už na žiadnu misiu nechystá, že už len bilancuje svoj život. Nastal čas môjho odchodu, píše Pavol, a potom akoby sa pochválil: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval, už mi je pripravený veniec víťaza (2 Tim 4,6-8). V origináli túto akoby samochválu prerušujú Pavlove odkazy, prosby a výčitky. Spomína viacerých kresťanov, ktorí ho nechali v štichu. Dokonca napísal: Pri mojej prvej obrane nikto nebol pri mne, všetci ma opustili. (2 Tim 4,16). Ale potom sa opäť prejaví Pavlovo misijné sebavedomie: Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby som mohol v plnosti zvestovať posolstvo (2 Tim 4,17).
Ako to Pavol myslel s tou plnosťou zvestovania, keď vieme, že bol vo väzení? Zjavne nemyslel na nejakú priamu aktivitu, pri ktorej by znova kázal, cestoval a pomáhal ľuďom. Naplnenie svojej misie, zvestovanie posolstva videl v samotnej situácii na súde. Ten súd bol naozajstný. Išlo o život. Dalo sa tomu vyhnúť, ak by Pavol zo svojej viery urobil súkromnú vec a ak by mlčal. Odsúdeniu sa bolo možné vyhnúť aj tak, že by súhlasil so sudcom. Sudca však zastupoval moc, ktorá si človeka chcela podrobiť. Apoštol sa nepodrobil, lebo s mocou nad sebou mohol súhlasiť len v tom prípade, ak by išlo o moc Boha zjaveného v Kristovi. Práve tým, že apoštol sa priznával len k moci Boha, plnil svoju misiu, zvestoval posolstvo.
V čom však konkrétne spočívala Pavlova misia, a napokon aj svedectvo prvých generácií kresťanov? Tá misia nespočívala vo zvestovaní nejakého presne formulovaného učenia. To je naša skratka, takmer až omyl, že viera, svedectvo o viere, je jednoducho súhlas s nejakým učením alebo dokonca s nejakým formalizovaným správaním. V evanjelickej cirkvi na Slovensku nedávno prebehla diskusia, ba súd nad mladým kňazom, ktorý – síce sám tradične ženatý – súkromne vyslovil odlišný názor na manželstvo, ako ho definuje evanjelická i katolícka cirkev. Vytklo sa mu, že nerešpektuje učenie. Za svoj názor bol vyradený zo služby kňaza v slovenskej evanjelickej cirkvi. V slovenskej katolíckej cirkvi sa zasa krivým okom pozerá na veriacich a kňazov, ak v niečom majú otvorenejšie teologické názory a tvorivejšie používajú liturgické gestá, ako je priemer v slovenských kostoloch, hoci pritom zostávajú v súlade s názormi a gestami katolíkov celosvetovej cirkvi.
Poznal som mladého kňaza, ktorý si raz počas sv. omše uvedomil, že nemal mať oblečené rúcho červené, ale biele, a tak prerušil omšu, a šiel sa prezliecť. Z neškodného omylu vyrobil problém. Pavol a prvotní kresťania videli problém celkom inde. Im nešlo o farby a vonkajšie gestá, ale o život. Ich svedectvo bolo zacielené na úplnú podstatu viery. Ako sme dnes počuli, Pavol to vyjadril slovami: Bol som vytrhnutý z tlamy levovej (2 Tim 4,17). Ak sa súčasní ľudia pýtajú, čo je naša misia, nemožno teda odpovedať: Zachovajte svoje tradičné gestá a zvyky! Za to sa nik normálny súdiť nebude a nemôže byť súdený. Takže naša odpoveď môže byť len jedna. Ako napísal veľký znalec apoštola Pavla , biblista Klaus Berger: Kresťanstvo je náboženstvo slobody. Je oslobodením od hriechu, smrti a diabla. Krátko povedané: Je vyslobodením z papule levovej. Potom všetko, čo robíme a ohlasujeme, ako sa modlíme, ako politizujeme a ako žijeme v našich rodinách, musíme hodnotiť práve z tohto hľadiska: Ako ma moja viera (nie moja svojvôľa či samopaš!) robí slobodným človekom.
Ak ťa tvoja viera, ak ťa tvoj zástoj v cirkvi robí slobodnejším, radostnejším, tvorivejším človekom, a to najmä na súde, pod paľbou kritiky cudzích i vlastných, plníš si svoju misiu.