V knihách o Indiánoch sa možno dočítať, že sa nepustili do žiadneho väčšieho podujatia prv, akoby získali víziu. Taká vízia mohla mať podobu sna, že pôjdu do bitky s nepriateľom a tí budú padať z neba ako dážď. To bolo znamením, že bitka bude úspešná. Vízia zväčša obsahovala aj nejaké mravné napomenutie, napríklad, že nemajú brať nič po mŕtvych nepriateľoch. Aby človek dosiahol víziu, musel sa dlho modliť, meditovať a postiť.
Možno si to málo všímame, ale potreba vízie je aj veľkou biblickou témou. V dnešnom čítaní z Listu Hebrejom sa spomína, že Abrahám konal na základe povolania (čiže vízie), ktoré dostal od Boha. Na základe tejto vízie žil pre nový domov, novú vlasť, ktorej staviteľom bude sám Boh. Podobne sa píše o Abrahámovej manželke Sáre, že prijala víziu, že ešte môže mať dieťa. V 11. kap. Listu Hebrejom je spomenutých ešte mnoho iných ľudí Starého zákona, ktorí žili zo svojej náboženskej vízie. Samotný ťah, kráčanie za víziou a zápas za jej uskutočnenie sa v Biblii označuje ako viera.
Pojem viery však nie je taký jasný, ako by sa mohlo zdať. Súvisí to paradoxne s ambíciou, aby sa viera rozumne vykladala. Pri tejto snahe sa dosiahlo to, že viera sa začala stotožňovať s tým, čo je zapísané, zadefinované. Chceš poznať vieru? – Pozri sa do katechizmu! Snaha o rozumné odôvodnenie viery je chvályhodná, problém však nastane, ak odôvodnenie, ktoré sa udialo napríklad pred 1 500 rokmi, sa prestane rozvíjať. Vtedy sa prestaneme snažiť, aby sme vieru priblížili novému chápaniu, a človeka nútime, aby sa podriadil už povedanému. Teológ Karl Rahner takéto poňatie viery prirovnával Prokrustovmu lôžku. To je postava z gréckych bájí; išlo o zbojníka, ktorý na ceste do Atén zastavoval ľudí, pozýval ich k sebe a ponúkal im nocľah. Keď bola jeho posteľ ľuďom prikrátka, dorovnal to tak, že im odsekol nohy, ak dlhá, naťahoval ich na škripci. Rahner takto ironizoval prezentáciu viery pred II. vatikánskym koncilom: Ak do postele našej viery nepasuješ, dorovnáme ťa...
Keď si všimneme, ako o viere hovorí List Hebrejom, vidíme, že vieru nepredstavuje ako učenie, ale ako silu, čo ľudí nesie, aby uskutočnili svoju víziu. Nie nejaký katechizmus alebo zákony viedli Abraháma, aby hľadal novú vlasť a aby dúfal, že jeho život dostane zmysel, ale viera. Bola to vízia, ktorú dostal, preto veril, a tým že veril, šiel ďalej a nevzdával sa. Viera je tu teda motivácia (motor), ktorý človeka ťahá dopredu, nie poučka či zákon. (Poučky a zákony nepodceňujeme, ale nesmú byť „zamrznuté“ a nesmú vieru nahrádzať, sú len pomôckami.)
Môžeme sa pýtať, ako sa dá k vízii, ktorej sa dá veriť, dostať, a ako nepodľahnúť ilúziám. Na začiatku musí byť niečo ako u tých Indiánov – hľadanie, očistenie, stíšenie. Môžeme to kresťansky nazvať duchovné cvičenie alebo duchovná obnova. Aj nedeľná sv. omša môže byť pre nás takou duchovnou obnovou. Ale opäť pozor! Z mladosti si pamätám, ako sa nám nepáčilo, keď nám dávali duchovné cvičenie v podobe prednášok, ktoré neotvárali srdce, nenadchýnali konať, ale len poučovali a moralizovali. Niečo celkom iné bolo, ak sme si našli duchovného sprievodcu, ktorý nás viedol krok za krokom za odhaľovaním toho, za čím ísť, o čo sa usilovať. V takom prípade nešlo o napasovanie na už naučené, ale o motivovanie, povzbudenie, aby sme hľadali a našli, ako ďalej, čo a ako riešiť, čo veriť, čo dosiahnuť.
Ako sa nedať neoklamať? Azda to nie je také náročné, aby sme vedeli rozlíšiť, čo nás robí radostnými a čo smutnými, čo láskavými a čo studenými. Každý máme skúsenosť, že na určitých ľudí sa tešíme, ba priam sa nevieme dočkať, kedy ich opäť stretneme, a zasa z iných ľudí máme riadne „nervy“. Pritom by nemalo ísť o ojedinelý zážitok, ale o skúsenosť opakovanú. Tá nás neoklame. Podobné platí pre naše vízie. V prvom rade po nich musíme túžiť, potom ich získať, a potom sa ich pokúsiť realizovať.
V našej cirkvi sa v minulosti poznanie vízie často stotožňovalo s poslušnosťou voči rodičom, predstaveným, kňazom. Starší, skúsenejší nám môžu dobre poradiť. Ale nefunguje to automaticky. Poznám prípady, že ľudia sa pri spovedi radili, či sa majú oženiť alebo vydať. Radili sa, lebo mali nejakú veľkú otázku či problém. Niektorý kňaz povedal: Musíte sa rozísť! Ale iný sa opýtal: Robí ťa to šťastným, robí ťa to radostným, robí ťa to lepším človekom? A je to tak na chvíľku či opakovane? Podobné otázky môžu byť pri chúlostivej téme prekladania kňazov. Niekto má ľahkú odpoveď: Kňaz má poslúchať a hotovo! Nuž, kto nemusí poslúchať vo svojom zamestnaní? Normálne poslúchame všetci. Ale nie je poslúchanie ako poslúchanie. Po prvé, poslúchať to, čo je zlé, nesmie nik. A po druhé, a to by malo byť to jedinečné v cirkvi: Poslúchať, nasledovať máme svoju víziu a toho, kto nám ju pomáha nájsť a uskutočňovať. Je také ťažké rozlíšiť túžbu po funkciách či moci od túžby slúžiť, ba priam zapaľovať vízie, z ktorých sa bude dať žiť, ktoré nás budú ťahať dopredu, ktoré nám rozradostnia život?
Sám som prekvapený, keď sa to darí. Najviac to zažívam s ľuďmi, ktorí sa veľa natrápili a odrazu sa tešia a vládzu žiť. Tam vidím, že sa realizuje to, čo píše List Hebrejom: Buduje sa mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh (Hebr 11,10). V tomto si navzájom pomáhajme a svoje vízie neopusťme!