Keď niekedy počúvam alebo čítam náboženské reči, spomeniem si na jeden kreslený vtip. Bol na ňom Pán Ježiš, ako stojí v kostole počas kázne a potichu si hovorí: Vôbec nerozumiem. Predpokladám, že mnohokrát máme podobný pocit. Dokonca aj vtedy, keď kazateľ tvrdí, že sa snaží hovoriť čo najjednoduchšie.

V Katolíckych novinách sa autor kázní v týchto novinách prihlásil k jednoduchosti. Na tému dnešnej nedele napísal, že Boh urobil malým a krátkym svoje slovo. Nakoniec ho zúžil na jedno prikázanie, ako to raz vyjadril sv. Augustín: Miluj a rob, čo chceš. Pri tejto vete sa autor zastavil a napísal, že to neznamená, že môžeme robiť, čo sa nám zachce, ale že máme prejavovať lásku podľa Božej miery. To je vraj vtedy, keď sa náš duch dá účinne stvárňovať Pánovou milosťou. Tu som prestal rozumieť a začal som sa pýtať: Čo znamená prejavovať lásku podľa Božej miery?

Láska podľa Božej miery môže byť len taká, že je bez miery. Kedysi som povedal o každej láske, že láska je láskou potiaľ, pokiaľ si nedáva hranice. Tie hranice by mali byť odstránené aj v tom, že nesnívame len o veľkej láske, ale sa znížime i k malým prejavom lásky, ktoré azda nik neocení. Mladá predavačka v obchode asi túži po mužovi, ktorý by ju veľmi miloval, ale ak netúži milo a trpezlivo správať sa k zákazníkom, neverím, že je schopná nájsť veľkú lásku. Ak kňaz ohlasuje lásku podľa Božej miery, ale netúži v obyčajných veciach a ľuďoch zažiť lásku, neverím, že vie, o čom hovorí.

Druhá pre mňa nezrozumiteľná veta kazateľa v Katolíckych novinách bola tá, kde píše, že náš duch sa má nechať účinne stvárňovať Pánovou milosťou. Pri láske niekedy používame prirovnanie, že ju musí niekto zapáliť. Sviečka mojej možnej lásky, ktorá nehorí, musí si nájsť plameň, ktorý horí. Takže nechať sa stvárňovať Pánovou milosťou by mohlo znamenať nechať sa zapáliť láskou tam, kde je. Nechať sa zapáliť, nie sa jej zmocniť. Ako sa však dá rozpoznať v našom svete, že tu niečo horí ako Božia milosť či láska? V úvode do Jánovho evanjelia, ktorý sme si dnes čítali, sa okrem iného píše, že Božie slovo alebo Božia láska prichádza na spôsob hosťa. Potom sa dodáva, že tým, ktorí ho prijali, dala Božia láska (Božie slovo) moc stať sa Božími deťmi.

Nemecký filozof Hans Dietrich Bahr sa vo svojom diele veľa venuje tomu, čo znamená byť hosťom a prijať hosťa. V slovanských i germánskych jazykoch slovo hosť je prevzaté z latinčiny. Hospes je po latinsky hosť, ale pôvodne je to cudzinec, človek mimo, niekto, kto ľahko môže byť aj nepriateľ. Hosť prichádza, ty si doma zavretý, klope ti na dvere, ty premýšľaš, či vôbec otvoríš, aby si sa nevystavil nebezpečenstvu. Pred hosťom, ktorý vyzerá ako mocný ozbrojený chlap, skôr ako otvoríš, možno odistíš zbraň ako vo westerne. Ľahšie prijmeme za hosťa niekoho, kto prichádza ako slabý. Takým zaiste možno pohrdnúť, ale evanjelium hlása, že ak nepohrdneš a otvoríš, zažiješ, čo znamená moc stať sa Božími deťmi. Podľa evanjelia Boh prichádza ako slabý hosť, ako ten, ktorý je ti výčitkou i výzvou, lebo je na zime vonku a ty si v teple vnútri. Taký hosť nemusí byť len utečenec zo Sýrie, môže to byť aj niekto zo susedstva, kto čaká na vypočutie a pochopenie, môže to byť tvoje vlastné dieťa, ktoré sa bojíš prijať alebo uznať jeho vlastnú jedinečnosť, keď dospieva, ale môže to byť aj udalosť alebo myšlienka, napríklad v našej cirkvi, ktorá prichádza ako hosť a my ju nevpustíme, aby nenarušila náš pokoj.

Vopred nikdy nebudeme mať záruku, ako to dopadne, ak otvoríme dvere. Je to ako v tom westerne. Každý hosť do domu, nie je Boh do domu. Ale často áno. Preto je dobre na správne rozhodovanie nebyť sám, ale mať okolo seba ľudí, ktorí o láske nielen rečnia, ale lásku umožňujú aj zažiť a skúsiť. Pomôžme si, aby nám táto skúsenosť nebola cudzia, aby vznikala a rástla aj tu, medzi nami.