Niektorých ľudí, ktorí prídu na Vianoce do kostola, každý rok prekvapí, že jeden deň čítame zo Sv. Písma o milom dieťati Ježiškovi a hneď na druhý o dospelom Ježišovi, ako poučuje svojich učeníkov, aby sa chránili ľudí, lebo im ublížia. Ježiš netají, že mnohým sa nepodarí uniknúť smrti, ale tajomne dodá, že kto vytrvá do konca, bude spasený (Mt 10,22). Čo tu ale znamená byť spasený, ak sa nám trápenie nevyhne?
V dnešných časoch často počujeme o ľuďoch, ktorí kvôli svojej predstave o náboženstve či politike sú ochotní obetovať svoj život, zabíjať a dať sa zabiť. Týchto ľudí označujeme za teroristov, ale oni sami sa cítia byť mučeníkmi. Cítia sa byť spasení tým, že boli ochotní za svoju vec zomrieť. Základný rozdiel medzi takýmito „mučeníkmi“ a ľuďmi, ktorí sú vláčení pred vladárov a kráľov pre Ježišovo meno, zdá sa byť nenásilie. Ale nejde len oň. Ide o to Ježišovo meno, ide o svedectvo v jeho mene, o aktívne svedectvo, že všetko to najsvätejšie, najdôležitejšie, čo si vieme predstaviť, reprezentuje Ježiš a my že to chceme reprezentovať spolu s ním.
Zvesť, ktorú ohlásili anjeli pastierom, že narodil sa vám Spasiteľ, Kristus Pán, nesie v sebe predpoklad, že Ježiš sa stane určujúcim pre myslenie a konanie svojich nasledovníkov. Ak je pre mňa Kristus naozaj určujúci, robím potom svoje rozhodnutia tak, že sa pýtam, kedy som Kristovi verný, kedy slúžim jeho veci, kedy ho nezradím. Keďže ide o moje najosobnejšie presvedčenie a vieru, cítim to tak, že ak nezradím Krista, nezradím ani sám seba: budem spasený.
Pri nasledovaní Krista normálny kresťan vylučuje predstavu, že Krista možno nasledovať aj násilím. Ale priznajme si, vždy jestvovali aj kresťanskí fanatici, ktorí boli schopní ublížiť, a najmä jestvovali predstavitelia cirkvi, ktorí sa nazdali, že tým chránia náboženské učenie, ak prenasledujú ľudí, ktorí sa podľa ich mienky od toho učenia odchyľujú. Tu sa dostávame k bodu, na ktorom sa dá dobre pochopiť, ako súvisí prvý vianočný deň malého Ježiška a druhý vianočný deň dospelého Ježiša, ktorý varuje svojich učeníkov, aby sa nebáli preňho trpieť. Jadro celého kresťanského posolstva spočíva totiž práve v tom, že veríme, že chceme veriť, že Boh sa v Ježišovi zjavil ako zdanlivo slabý. Zdanlivo slabý ako dieťa, zdanlivo slabý na kríži. Pápež František by povedal: Zdanlivo slabý ako milosrdná láska. Ak sme naozaj kresťania, tak sme mali spoznať, že slabosť milosrdného Ježiša je zdanlivá a že naopak ide o najväčšiu moc. Potom všetko, čo vystupuje v mene Boha s násilnou mocou, či ide o násilie fyzické alebo ideologické, morálne alebo politické, duchovné alebo psychické, inštitucionálne alebo osobné, musíme odmietať a proti nemu sa postaviť.
Takto proti násiliu v mene Boha, ako ho praktizovali niektorí ľudia zo židovských synagóg a predstavitelia židovského chrámu, vystupoval Štefan. Z dnešného úryvku zo Skutkov apoštolov sa nedozvieme priamy dôvod nenávisti veriacich Židov proti Štefanovi, ale v zásade išlo o to, že Štefan sa verejne a jasne hlásil k ukrižovanému Ježišovi ako oslávenému u Boha. Viac sa dozvieme z riadkov, ktoré sú v dnešnom úryvku vynechané (Sk 6, 11-13). Tam sa píše, že Štefana obviňovali z toho, že sa rúhavo vyjadruje proti Mojžišovi a proti Bohu, že hovorí proti chrámu v Jeruzaleme a proti Zákonu. V zásade išlo o tie isté výčitky ako voči Ježišovi samotnému. Náboženskí predstavitelia, ktorí dali ukrižovať Ježiša a potom ukameňovať Štefana, nevedeli si predstaviť, že môže byť niečo viac ako Mojžišov zákon a chrámový kult. Štefan však hovoril, že to viac je Ježiš, jeho oslobodzujúca otvorenosť voči všetkým, jeho napĺňanie zmyslu zákona láskou, a Duch Svätý, ktorého Boh skrze Ježiša dáva svojim verným. Dáva ho preto, aby sme sa všetci oslobodili od strachu z Boha a ľudí a prebudili sa do lásky k Bohu a ľuďom. A dáva svojho Ducha aj preto, aby sme v mene tejto lásky k Bohu a ľuďom nekryli hriechy, najmä hriech násilia, ak sa dejú v mene náboženstva.