Môžeme sa pýtať, čo sa stalo, že rodina a intímne vzťahy sa až tak dostali do centra pozornosti. Je to tlak prostredia, azda niekým chcený, podporovaný, nejakými silami v pozadí dnešného sveta, alebo je to jednoducho dôsledok veľkých kultúrno-sociálnych zmien? Nepochybne sa vzťahy v našich rodinách za ostatné desaťročia zmenili, zmenilo sa prostredie, v ktorom naše rodiny žijú. Vonkajšie prostredie je menej stabilné a menej stabilné sú aj vnútorné vzťahy v rodinách. Samozrejme, zmenili sa aj predstavy a očakávania ľudí, ktorí žijú alebo chcú žiť v blízkych osobných vzťahoch.
Ešte do polovice 20. stor. cirkev pracovala s ľuďmi na základe stavovského vnímania spoločnosti. Keď sa niekde konala väčšia duchovná akcia (púť, misie, duchovná obnova), konali sa osobitné akcie pre mužov, pre ženy, pre mládež, pre seniorov, pre kňazov a rehoľné osoby... V starej cirkvi bol osobitný aj vdovský stav. Takto rozdelení sedávali aj ľudia v kostole či podľa tohto zaradenia pochodovali v cirkevných sprievodoch. Odrazu sa to zmenilo. Máme tu rodinu. Máme tu single osoby. Máme tu rozvedených a rozvedených znovu zosobášených, máme tu páry rovnakého pohlavia...
Čo sa vlastne stalo? Pesimista povie, že sa uvoľnila morálka alebo že niekto cielene útočí na morálne základy sveta. Ale na súčasný vývoj dá sa nazerať aj inak. V dnešnom svete sa natoľko uvoľnili tradičné sociálne väzby a jednotlivec sa stal vo veľkom svete natoľko stratený, že pre ľudí je jednoducho omnoho dôležitejšie ako v minulosti mať niekde domov, mať miesto, kde patríme celkom osobne. A tak mať rodinu neznamená dnes predovšetkým „dať sa na poriadok“ či nezostať „na ocot“, nejde až tak o sociálne zaradenie sa (aby sme ekonomicky prežili a naplnili odveké morálne očakávania), ale ide o celkom osobné ľudské zažitie toho, že sme niekde naozaj prijímaní a chcení.
Niektorí sekulárni filozofi hovoria o dnešnom človekovi ako o človekovi, ktorého existencia je zredukovaná na zoos, na človeka so živočíšnymi potrebami. Na rozdiel od politických propagátorov údajne najdokonalejšieho spoločenského systému v dejinách – liberálnej demokracie a liberálnej ekonomiky – vidia títo myslitelia súčasný systém ako svet, v ktorom sa z človeka stáva otrok, otrocký konzument a otrocká pracovná sila, a často ani to nie, ale len surovina podobná iným zdrojom, ktoré sú potrebné pre súčasné priemyselné technológie. V takomto svete sa ľudská intimita, osobné citové potreby, zvlášť potreba domova (aspoň s jedným človekom) stáva tým posledným priestorom, ktorý si potrebujeme uchrániť. Potom aj manželstvo, rodina, osobný vzťah, nie sú až také dôležité v zmysle sociálnej ustanovizne a odvekého morálneho poriadku, ale ako posledný chránený priestor zažitia osobnej intimity a osobného prijatia, pričom všetky vonkajšie inštitucionálne či právne pravidlá tohto zažitia ustupujú ďaleko do úzadia.
Tu sa nachádza aj jedno z hlavných nedorozumení pre cirkev, ak cirkev chráni manželstvo predovšetkým ako „večnú“ inštitúciu a slabo vníma potrebu človeka vytvoriť si domov a prístrešie. Ak človek z nejakého dôvodu zlyhá vo svojom prvom pokuse vytvoriť si domov, v takomto právno-inštitucionálnom prístupe už nedostane šancu svoje zlyhanie napraviť. Synoda o rodine sa zaoberá témou rodiny predovšetkým preto, že práve na súčasnom rodinnom živote mimoriadne silne sa ukazuje rozdiel medzi tým, čo cirkev ohlasuje (má ohlasovať) – teda evanjelium, a realitou, v ktorej ľudia (a cirkev) žijú. Aj medzi katolíkmi je vysoké percento takých, ktorým sa manželstvo nevydarilo – a nejde len o manželov, ktorí sa rozišli –, ale aj o tých, ktorí sa nerozišli, ale žijú bez radosti, ako aj o tých, ktorým sa manželstvo nepodarilo založiť vôbec. Navyše v technokratickom, individualistickom a virtuálnom svete dneška omnoho viac ako v minulosti si cirkev sama musí klásť otázku, nakoľko je ona rodinou pre ľudí dnešného sveta.
Poznám katolíkov, ktorí od práve prebiehajúcej synody nečakajú veľa. Títo katolíci hovoria, že majú obavy z toho, že o rodine budú hovoriť (a hlasovať) muži nežijúci v rodinách (teda biskupi), navyše pravdepodobne žijúci v romantických predstavách o rodine, ktoré si vytvorili na základe spomienok z detstva. Z bohatej problematiky synody sa najčastejšie spomínajú dve témy: otázka pristupovania k eucharistii pre katolíkov, ktorí sa rozviedli a znovu civilne zosobášili. A potom otázka vzťahov osôb rovnakého pohlavia. Na tieto dva témy sa sústreďuje mediálna pozornosť a aktivita konzervatívnejších kruhov v cirkvi, ktoré sa obávajú, že pápež František svojím chápaním milosrdenstva urobí nejaké ústupky od tradičného prístupu k týmto témam. V pozadí sa vedú spory aj o tom, či by prípadná zmena bola len pastoračnou zmenou alebo aj zmenou v náuke cirkvi.
Podnety a otázky od účastníkov:
1. 1. V dňoch 25.10. – 26.10.2015 sa v Olomouci konala konferencia pod názvom Na ceste k dialógu. Témou bola synoda o rodine. V 1. bloku sa hovorilo o synode ako základe dialógu v cirkvi. V 2. bloku išlo o tzv. manželstvá cez hranicu. Tou hranicou sa myslel rozvod alebo spolužitie manželov s rozdielnym cirkevným zázemím. Profesor Jan Sokol vo svojej prednáške poukázal na to, ako klasické monogamné manželstvo úzko súviselo s poľnohospodárskym spôsobom života. V druhej časti sa hovorilo o právnych a pastoračných riešeniach, ktoré ponúka cirkev, a to vtedy, keď sa manželstvu darí, ale aj vtedy, keď speje k svojmu koncu. Diskusia bola venovaná aj téme života ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou. (Niektoré príspevky možno nájsť na: www.nacestekdialogu.cz) Pripravuje sa videozáznam.
2. 2. D. S. pripomenul, že reč o rodine je niekedy ako tajnička na lúštenie. Pýta sa, čo vôbec znamená pojem Evanjelium rodiny.
Odpoveď: W. Kasper myslí na slovo Biblie z 2. kap. knihy Genezis, na ktoré sa odvoláva aj sám Ježiš; čiže nejde o katechizmus ani kódex cirkevného práva! V tomto pochopení sa dá manželstvo rozumieť a žiť naozaj ako liek pre ľudí (vzťah prežívaný podľa Biblie stáva sa liečivý pre ľudí). Cirkev odvážne učí, že samotná láska (aj tá často podceňovaná sexuálna) je liekom a cestou do neba – ak z Biblie odvodzujeme porozumenie vlastnej ľudskosti. Podobne II. vatikánsky koncil posunul chápanie manželstva bližšie k Biblii podľa 2. kap. Genezis, keď za cieľ manželstva okrem splodenia detí označil vzájomné darovanie sa v láske. Toto chápanie má mať dopad aj na cirkevné súdnictvo, aby fungovalo ako časť pastorácie cirkvi, nie ako chladný súd nad ľuďmi. Tradicionalistické riešenia vychádzajúce nie od podstaty človeka (z jeho stvorenia), ale zo zákona inštitúcie, sú z biblickej pozície i z praktickej skúsenosti slabé, detinské až farizejské.
Keď je reč o tajomstve Krista a cirkvi, myslí sa na skryté prúdenie lásky, nám povrchným ľuďom často ukryté. Keď W. Kasper povie, že milosrdenstvo je hermeneutická zásada pravdy, chce povedať, že milosrdenstvo je kľúčom k pravde a nemožno ho klásť do protikladu s pravdou, ako to robia tradicionalisti.
Niektorí katolíci vyslovujú obavu, že František (podobne W. Kasper) síce veľmi jasne pomenuje problém, ale riešenie neposkytuje. Naozaj neposkytuje? V cirkvi by malo ísť aj o hľadanie konsenzu a zároveň by mala byť ponechaná aj pre katolíka možnosť slobodnej voľby v konfrontácii s dosiahnutým konsenzom. Riešenie vidím v úprimnej snahe porozumieť z viery svojmu životu a vo vlastnej konkretizácii. Nik v cirkvi nemôže a nemal by chcieť do detailov rozhodovať za iného človeka.
3. M. T. sa pýtal: Aké miesto v cirkvi majú ľudia, ktorí zlyhali v prvom manželstve a žijú v druhom vzťahu? Sám hovorí, že nejde o schválenie rozvodu, ani o ľahkovážne rozvody bez boja. Ide o to, aby tí ľudia, ktorí sa zmenili (polepšili) v druhom vzťahu, patrili do spoločenstva cirkvi. Môže byť civilné manželstvo resp. iné vážne spolužitie automaticky hriechom? Aká je úloha sv. prijímania?
4. 4. I. V. cituje kardinála André Vingt-Trois, arcibiskupa Pariža: Nechce, aby sa rokovanie stalo predvádzaním sa pred médiámi a upozorňuje, že Kasperov návrh neznamená, že všetci rozvedení a opäť s niekým zosobášení bez rozlišovania budú môcť pristupovať k sviatostiam. Francúzsky biskup v úvode synody ocenil dotazník, pozvanie k zdieľaniu skúseností, reformu právnej procedúry. Vyhlásenie Roku milosrdenstva ocenil ako znak nádeje pre ľudí „zdrvených“ životom.
5. 5. M. Ch.: Musí prísť k zmene postojov, ak máme vnímať reálne situácie ľudí. Koľkí účastníci synody (konzervatívci) však majú strach, a to najmä strach sami zo seba?
6. 6. M. V.: Na synode o rodine budú cirkev viac-menej zastupovať len muži. Problémy žien a rodín bude zastupovať nula žien a nula osôb žijúcich v rodinách. Pripomína kanadského arcibiskupa Durochera, ktorý na synode navrhol, aby manželské páry prehovorili pri bohoslužbách v kostole... Reakcia: Niektoré ženy boli ako poradkyne na synode (bez práva hlasovať. Ale možno nejde až tak o to, aby ženy a ľudia z rodín hlasovali medzi biskupmi. Ide viac o to, aby biskupi si splnili svoju úlohu, a tá úloha spočíva, aby nerozhodovali bez počúvania ľudí. Aby neboli sudcami a šéfmi, ale dobrými pastiermi a sprievodcami ľudí ako Ježiš. Potom vytvoria aj grémiá, kde nebudú zasadať len sami biskupi...