Keď som bol mladší, častejšie ako dnes som sa stretával s priateľmi, s ktorými som mal spoločné záujmy. Nešlo o záujmy voľnočasové, tzv. hobby, ani nešlo len o kontakty zo školy – hoci jedno aj druhé, ak sa zachová po dlhé roky, je zaiste chvályhodné. Išlo najmä o záujmy, ktoré je správnejšie nazvať víziami – mali sme spoločné vízie, výhľady o tom, ako zmeniť svet k lepšiemu. Spomínam si, ako nás jeden priateľ často povzbudzoval príkladom z turistiky: Turistov priťahuje veľký krásny kopec. Niektorí ľudia sú však takí, že sa naň najradšej dívajú z nížiny a na výstup sa vôbec nevydajú. Ďalší vyrazia do kopca, v určitom úseku sa však unavia a povedia si, že stačí. Ale sú aj takí, čo sa nedajú odradiť a vystúpia až na vrchol...
Za pohľad z kopca, ktorý je z nížiny nezískateľný, možno pokladať Ježišov pohľad na ľudí ako na blahoslavených. Ježiš hovorí o niečom, čo on vidí, ale my nevidíme. Ježiš vidí, a preto tak hovorí, že blahoslavení, teda šťastní a úspešní, ľudia, čo dosiahnu nebeské kráľovstvo, sú chudobní v duchu, potom plačúci a tichí, lační a smädní po spravodlivosti, tiež milosrdní a čistého srdca, tí, čo šíria pokoj a napokon prenasledovaní pre spravodlivosť. Vidieť tieto skupiny ľudí – ľudí, ktorí sú plačúci či prenasledovaní –, ako ľudí šťastných a blahoslavených, vyžaduje od nás predstavivosť, ktorú bežne nemáme. Jediná možnosť je vystúpiť k Ježišovi a posadiť sa po jeho boku. Nie náhodou sa v evanjeliu píše, že Ježiš prv, ako začal hovoriť, vystúpil na vrch a že k nemu pristúpili jeho učeníci.
Evanjelista Matúš, ktorý na začiatku 5. kapitoly spomína osem blahoslavenstiev, vrch, na ktorý Ježiš vystúpil, bližšie nekonkretizuje. Tesne predtým však na konci 4. kapitoly zhŕňa začiatok Ježišovej činnosti: Ježiš si vybral prvých učeníkov (za rybárov ľudí), učil v synagógach v Galilei, kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľuďmi (Mt 4,18-23). Preto sa ľudia za ním hrnuli zo šíreho okolia, od Sýrie až po Jeruzalem. Vrch, na ktorý Ježiš vystúpil, je podľa tohto opisu vlastne Ježiš sám a jeho konanie. Neloviť zisky, ale stať sa priateľom ľudí, nehlásať odťažitú náuku, ale evanjelium (radostné posolstvo) a pôsobiť uzdravujúco – to je ten vrchol, ktorý sa stáva príťažlivý a pozýva aj ostatných, aby sa naň odvážili vystúpiť.
Podstatná je pritom ústredná téma Ježišovej činnosti. Evanjelista túto tému vystihol tým, že napísal: Ježiš kázal evanjelium o kráľovstve. Myslel tým nebeské čiže Božie kráľovstvo. Ak sa pýtame, skadiaľ Ježiš túto tému mal, môžeme odpovedať, že zo svojej vízie, výhľadu, ktorý získal, lebo vystúpil na kopec. Ak chceme mať podobný výhľad, musíme vystúpiť s ním, vystúpiť až do neba. V tomto prípade však nie do riedkeho vzduchu niekam nad oblaky, ale do nebeského kráľovstva. Inak povedané, do Ježišovej skúsenosti, ktorú mal s Bohom a ľuďmi. Tá mu umožnila uzdravujúco konať.
Ak sa pýtame, čo je obsahom, témou tejto skúsenosti, Ježiš nám to povedal sám práve v blahoslavenstvách. Obsahom tejto skúsenosti je, že nebeské kráľovstvo získajú chudobní v duchu a plačúci a tichí... Napokon, on prvý je ten chudobný a plačúci, dotknutý bolesťou, tichý a hladný po spravodlivosti i prenasledovaný pre spravodlivosť. Na prvé počutie sa nám to nezdá, ale ak si Ježišove slová otočíme, pochopíme to azda ľahšie. Vieme si predstaviť, že by Ježiš povedal: Blahoslavení bohatí na rozume i na bankovom konte, neplačúci a hluční a nemilosrdní? Také niečo Ježiš nemohol povedať, lebo také postoje nevedú k uzdravovaniu ani k Božiemu kráľovstvu.
Sviatok všetkých svätých sa kedysi v cirkvi slávil tesne po sviatku Zoslania Ducha Svätého. Sviatok kresťanov ako svätých sa totiž chápal ako veľká úroda, veľký dôsledok pôsobenia Ducha Svätého. Aj keď sa už viac ako tisíc rokov slávi tento sviatok na začiatku mesiaca novembra, treba sviatok všetkých svätých chápať rovnako: Ideme vystúpiť s Ježišom do neba, získať jeho víziu i jeho schopnosť uzdravovania. Ak zostaneme pri obraze z turistiky, má nám ísť o akýsi kolektívny výstup na vrchol. Osobne nemám rád masovú turistiku ani iné masové akcie. Ale v tomto prípade treba urobiť výnimku. Lebo ak som z niečoho smutný v mojom živote, tak z tej skutočnosti, že z partie mojich priateľov, s ktorými som kedysi sníval o výstupe na vrchol, do Ježišovej skúsenosti, z ktorej budeme meniť svet a cirkev k lepšiemu, niektorí prestali kráčať ďalej, ďalší zostali na polceste alebo sa rezignovaní vrátili do nížin.
Dnes je v našej cirkvi opäť situácia, keď aj tí, čo sa unavili, môžu nanovo začať. Generál jezuitov P. Adolfo Nicolas, ktorého sa po nedávno ukončenej biskupskej synode pýtali, či máme dnes inú cirkev, odpovedal: Neviem, či inú, ale určite viac otvorenú; nie pre literu zákona, ale ducha; otvorenú nie pre suché princípy, ale pre súcit a milosrdenstvo, pre živých ľudí... Nechajme sa teda, milé priateľky, milí priatelia, starší i mladší, opätovne pozvať a pokúsme sa s Ježišom vyjsť až na vrchol – do jeho uzdravujúcej skúsenosti!