V jednej knižke o pápežovi Františkovi je karikatúra, na ktorej je udivená predsedníčka nemeckej vlády, Angela Merkelová. V rukách drží noviny s titulkom: Pápež pre chudobných. Vedľa nej sedí nejaký muž a hovorí: Čo teraz? Veď u nás nie sú žiadni chudobní?! V Európe sme dlho nevedeli pochopiť, o čom je pápežova reč, keď hovorí: Chcem chudobnú cirkev pre chudobných. Medzitým prišli do Európy, najmä do Nemecka, státisíce migrantov; možno pribudnú aj milióny. Odrazu sú tu chudobní. Pravda, niektorí spochybňujú, že migranti sú chudobní, vraj mali veľa peňazí na cestu.., a boja sa, že chudobnými sa staneme my, ak ich prijmeme.
Na otázky: Kto je vlastne chudobný a čo je cirkev pre chudobných, nám môže dať odpoveď Ježišova reč z dnešného evanjelia. Ježiša stretol nábožný muž, ktorý sa ho pýtal na večný život, a Ježiš zareagoval pripomenutím Božích prikázaní. Keď sa na nich zhodli, Ježiš pokračoval výzvou, aby onen muž predal celý svoj majetok a rozdal chudobným. Na taký čin sa ten muž necítil a odišiel smutný. Ježiš toto stretnutie okomentoval slovami, že boháčovi je temer nemožné vojsť do Božieho kráľovstva.
Chudobných ľudí a rozdanie majetku si predstavujeme dosť jednoducho. Na Slovensku za chudobných pokladáme napr. ľudí z rómskych osád, ale aj tých s výhradou, že sú chudobní, lebo sa im nechce robiť... Rozdanie majetku týmto ľuďom si predstavíme ako čisté šialenstvo. Na akých chudobných myslel Ježiš? A čo vlastne pokladal za majetok? Prv, ako si odpovieme na tieto otázky, treba si odpovedať na otázku, prečo Ježiš podmienil získanie Božieho kráľovstva rozdaním majetku. Ježišovej výzve na onoho bohatého muža predchádzala poznámka, že Ježiš naňho pozrel s láskou. V niektorých textoch je táto veta formulovaná inak: Ježiš sa naňho pozrel, a pretože ho miloval, povedal mu... Keď Ježiš žiadal rozdanie majetku, žiadal to teda z lásky k tomu mužovi. Chcel jeho dobro. Asi Ježiš vedel, že ten muž to nebude vládať urobiť. A predsa mu tú požiadavku položil. Lebo ho mal rád. Ak niekoho máme radi, máme naňho veľké požiadavky. Zaiste, také požiadavky nesmú mať podobu niečoho, čo by mal niekto druhý urobiť za nás. Veľké požiadavky však môžu mať podobu pozvania do veľkej lásky, o ktorú sa sami usilujeme. Vtedy od iného chceme to isté, čo sme prijali za správne pre seba – aby sme milovali bez miery, aby sme rozdali všetko. Rozdať majetok teda v zásade znamená podeliť sa o lásku. A podeliť sa o lásku – keďže ide o lásku – znamená podeliť sa o všetko. Majetok je čosi ako kapitál lásky. Ježiš nevyzýva hocikoho, aby rozdával, vyzýva toho, koho má rád. Vyzýva ho napriek tomu, že to zatiaľ nedokáže. Bohatý mladý muž odchádza smutný. Je smutný, lebo už uzrel niečo pekné, ale zatiaľ sa na to necíti. Ale bude si tú výzvu niesť v sebe a bude túžiť po jej uskutočnení.
Akú má mať toto uskutočnenie konkrétnu podobu, zostáva vždy otvorenou otázkou. Kapitál lásky, o ktorý sa máme podeliť, môže mať podobu finančného majetku. Ale môže mať i podobu vzdelania, ktorým iných obohacujem, alebo podobu sociálnej služby alebo podobu politickej služby, ale vždy musí ísť o všetko! Nie niečo za niečo, nie troška za trošku. Uskutočniť sa to nemusí jednorazovým prevodom, častejšie sa to deje trvalým prevádzaním, ako keď rodičia po celé roky robia prevod kapitálu svojej lásky na svoje deti. Nedávno mi jeden priateľ spomínal kňaza v Anglicku, ktorý pred 20 rokmi založil stavebnú firmu. Zamestnáva v nej mnohých ľudí. Zisk sa delí na dve polovice. Z jednej sa živia zamestnanci a udržuje chod firmy, druhá ide na sociálne služby pre chudobných. Detaily nepoznám, ale funguje to! Taká firma je tiež trvalé rozdávanie, trvalé prevádzanie majetku.
Zostáva nám odpovedať si na otázku, kto sú chudobní, s ktorými sa máme o lásku podeliť. Môžu to byť naši Rómovia z osady, môžu to byť migranti z Blízkeho východu, ale môžu to byť aj naši zostarnutí rodičia, ktorých na sklonku života nedáme do ústavu, ale ich doopatrujeme. Môžu to byť dokonca naši blížni v podobe zvieratiek a rastlín v prírode, pri ktorých si uvedomíme, že nemôžeme svoje nároky stále zvyšovať a žiť na úkor ostatných tvorov prírody. Príslušníci národov, ktoré niekedy nazývame prírodné či primitívne, neboli vegetariáni, lovili zvieratá a živili sa nimi. Ale ulovené zvieratá zároveň chápali ako dar, v ktorom sa nám dáva to zviera samo, aby sme mohli žiť. Títo ľudia, ktorých znevažujúco nazývame primitívmi, sa nepovyšovali nad ostatné tvory na zemi, ale vedeli sa uskromniť a zaradiť do prírody a spoločnosti ako bratia a sestry. Indiáni v Severnej Amerike, keď počuli, čo kresťania hlásajú, a súčasne videli, ako títo ľudia žijú, nechápali, o čo im ide, a hovorili: Váš Ježiš musel byť Indián, lebo robil všetko ako my, majetok nepokladal za hodnotu, ale naopak žiadal sa oň podeliť, ako to robíme my...
Na oltári máme od minulej nedele obrázok sv. Františka Assiského. Toho, ktorý najprv rozdával otcov majetok, a potom, keď mu to otec nedovolil, rozdával už len seba. Pokúsil sa zmeniť svet na svet sesterský a bratský a cirkev zmeniť na cirkev chudobnú pre chudobných, v ktorej budeme spolu bratia a sestry. Ak takúto zmenu chceme aj my, nezačnime od otázky, koľko máme rozdať peňazí, ale začnime od otázky, pre koľko ľudí, a tiež pre koľko tvorov z prírody stali sme sa sestrami a bratmi. Ak aspoň pre niekoľkých a máme z toho radosť, verím, že budeme aj pokračovať.