Keď sme dnes čítali úryvok z 2. listu apoštola Pavla Korinťanom, mohli sme si všimnúť, že Pavol nevidí svet v poriadku, ale ani nepovie, že sa s tým nič nedá robiť. Presnejšie, a to je tiež dôležité, nehovorí o svete, ale o človeku vo svete. Ešte presnejšie: Rozlišuje, čo je náš vonkajší človek a čo vnútorný človek. Vonkajší chradne, vnútorný sa obnovuje. Pavlov pohľad na svet a na ľudskú existenciu vychádza z viery. Uveril som, preto hovorím. Uveril som, že Ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s ním vzkriesi aj nás (2 Kor 4,13-14).
Pojem vnútorného človeka prevzal Pavol od filozofa Platóna. Platón tým vnútorným človekom myslel neviditeľné hodnoty rozumu a dobra. Pavol pod vnútorným človekom myslel pôsobenie Ducha Svätého. Platón odporúčal myslieť na neviditeľné, teda na to, čo je dobré a rozumné. Pavol odporúčal myslieť na neviditeľné, teda na pôsobenie Ducha Svätého. Platón pri starosti o vnútorného človeka počítal viac-menej len s elitou múdrych, teda s filozofmi. Pavol možnosť pôsobenia Ducha Svätého predpokladal u všetkých, ktorí v Kristovi spoznali obraz Boha (2 Kor 4,4). Rozvíjanie toho, čo je rozumné, sa podľa Platóna darí najlepšie vtedy, keď sa človek odpúta od toho, čo je dočasné a telesné. Mohlo by sa zdať, že Pavol to myslí podobne, len namiesto rozvíjania rozumu odporúča počúvať na Ducha Svätého.
Počúva veriaci človek Ducha Svätého lepšie a viac, keď sa odpúta od sveta? Nie je to jednoznačné, skôr naopak. Pavol vo 4. kapitole listu, tesne pred tým, ako povie, že náš vonkajší človek hynie a vnútorný sa obnovuje, píše: Poklad (skúsenosť s Duchom Svätým) máme v hlinených nádobách. A temer pateticky zvolá: Zo všetkých strán sme sužovaní, no nie stiesnení; sme bezradní, no nie zúfalí; sme prenasledovaní, no nie opustení; sme zmietaní, no nehynieme; stále nosíme na tele Ježišovo zomieranie, aby bol na našom tele zjavný aj Ježišov život (2 Kor 4,7-10). Pavol tu zjavne nepíše o vnútornom zápase filozofa s vlastnou telesnosťou. Píše o tom, že sa snaží hlásať evanjelium a že pritom naráža na nepochopenie cudzích a často aj vlastných. Dôkazom či svedectvom pôsobenia Ducha Svätého v ňom je, že sa nevzdáva, že bojuje, že hovorí a že napriek súženiam, napriek nepochopeniu a prenasledovaniu, nestal sa zúfalý – nezahynul. Napriek trápeniam prejavil sa na jeho tele (teda v konkrétnych situáciách) Ježišov život.
Medzi tzv. svetskými ľuďmi nájdeme skôr nihilistov a medzi veriacimi nájdeme skôr dogmatikov. Nihilisti hľadajú, ako si zariadiť nejaký kútik v rámci sveta, v ktorom sa im dá ako-tak žiť. Dávno si nerobia ilúzie, že ľudia budú rozumní alebo dokonca obetaví a láskaví. Nihilista, ak o niečo bojuje, tak najmä o seba a svoje záujmy. Dogmatici si tiež ilúzie robiť nepotrebujú. Nestarajú sa o zmenu sveta, lebo podľa ich viery je svet taký, aký je. Možno aj veria, že napriek nešťastiam je v Božích rukách. Keď sa bližšie pozrieme, ako to myslia, s údivom zistíme, že ich predstava o Božích rukách však nie sú ruky, ktoré hladia. Sú to skôr akési hodinové ručičky, a riadne veľké – ako z pražského orloja –, ktoré nehladia, ale bijú – odbíjajú. A stále dookola.
Teológ Paul Zulehner, keď sa ho pýtali, ako nastane obnova cirkvi (aj obnova sveta), odpovedal: Zrodí sa z bolesti a z vízií (túžob). Ja už len dopĺňam: Ak bolesť a túžbu dogmaticky nezaženieme, ani sa im nihilisticky nevysmejeme, zmenia sa v nás na lásku, na silnú lásku, a my spoznáme, že náš vnútorný človek sa obnovil; a rébus našej existencie (možno až na stoprvý pokus) sa vyriešil.