Dnešný sviatok má zvláštnu históriu. Najprv sa slávil v meste Lutych (dnešné Belgicko) v 13. stor. Neskôr sa zaviedol pre celú cirkev. Na počiatku bol sen jednej mníšky a dogmatické vyhlásenie IV. Lateránskeho koncilu, že chlieb a víno sa pri sv. omši premieňajú na Kristovo Telo a Krv; premieňajú sa vo svojej podstate, vonkajšie znaky ostávajú.
Súčasným kresťanom sa už nábožné sny nesnívajú a dávne dogmatické vyhlásenia už nechápu. Viac ide o význam a úžitok. Aký je teda význam Ježišovej reči: Toto je moje telo, toto je moja krv? A aký význam to má, aby sme jedli jeho telo a pili jeho krv? Význam slov, že nejaké jedlo som ja, moje telo, sa nedá pochopiť, ak máme k veciam, k jedlu a nápoju, len tzv. konzumný vzťah. Niekedy jeme naponáhlo, často sami, často medzi cudzími. Niekto je, aby zahnal nervozitu. Celkom inú úroveň má jedlo, ak ho požívame v kruhu rodiny alebo s priateľmi. Zvlášť na sviatky. Aj tu je dôležité, čo jeme, ale dôležitejšia je samotná situácia a ľudia, s ktorými oslavujeme. Jedlo je časťou našej radosti, nášho priateľstva, našich vzťahov, ich utuženia či premenenia. Môže byť rodina rodinou, ak by spolu jej členovia nejedli? Môžeme sa s niekým priateliť, ak by sme s ním nejedli a nepili?
V takýchto súvislostiach treba vnímať Ježišove slová: Toto je moje telo, toto je moja krv. Ako keď niekto povie kamarátovi: Ak si so mnou nevypiješ, nie si kamarát! Iste, záleží aj na obsahu. Hovoril som o tom na sviatok Zoslania Ducha Svätého. Apoštoli po prijatí Ducha vyzerali tak, akoby si dobre vypili. Neviem, či tancovali, ale museli byť v eufórii. Zdrojom ich nadšenia však bol Ježišov duch, nie alkohol. V cirkvi máme viacero spôsobov, ako sa dostať do eufórie Ježišovho Ducha. Niektoré sú mimoriadne, iné normálne. Mimoriadnym spôsobom môže byť aj výnimočný umelecký zážitok, výnimočný zážitok uprostred prírody alebo nejaký hrdinský čin. Normálnym spôsobom je rozhovor s Ježišom a jedlo s Ježišom.
Mnohé udalosti, ktoré sa spomínajú v evanjeliách, že sa v nich Ježiš prejavil ako Boží Kristus, odohrávajú sa celkom obyčajne pri rozhovore a jedle. Mimoriadnymi sa tieto udalosti stávajú tým, ako sa Ježiš správa. Mnohých prekvapovalo, aký bol veľkorysý voči hriešnikom, ako s nimi jedol a pil – prv, akoby sa polepšili. Ježiš pri týchto stretnutiach rozdával seba a Božiu lásku, ktorá premieňala ľudí. Kto takto poznal Ježiša, mohol porozumieť jeho slová pri Poslednej večeri: Toto je moje telo; toto je moja krv; krv novej zmluvy. Ježiš tak hovorí preto, lebo do svojho konania vkladá veľa. Nielen dobrú vôľu, nielen priateľstvo, ale Božiu lásku, ktorá je v ňom; o ňu sa chce podeliť. Od iného priateľského pohostenia sa toto konanie líši tým, že nejde o utuženie jednej rodiny či jedného priateľstva . Ide o novú zmluvu, nový záväzok medzi ľuďmi a Bohom. Ježiš tým, ako žije, vytvára túto zmluvu nanovo, vytvára tento nový záväzok.
Tu už nejde o obchod, niečo za niečo, ale všetko za nič. Ježiš prišiel rozdať Božie Všetko. A nečaká za to nič, iba našu túžbu. Nedávno na jednej schôdzi bratislavských kňazov vyslovil jeden z prítomných obavu, že v Roku milosrdenstva, ktorý vyhlásil pápež František, budeme sa báť hriešnikom povedať pravdu. Reagoval som naňho s tým, že ja mám inú obavu – že ani v Roku milosrdenstva nebudeme milosrdní. Onen kňaz zasa reagoval tým, že Ježiš odpustil len tomu lotrovi, ktorý oľutoval svoje hriechy, a nie obom. Odpovedal som, že druhému nemohol, lebo po tom netúžil. Hlbší omyl je v predstave, že Boh (Ježiš) čaká, až niekto odprosí. Nie, to by bola tá stará zmluva, to niečo za niečo. Nová zmluva je všetko za nič. Je láska, ktorá zakrýva všetky hriechy. Samozrejme, zažije to len ten, kto vo svojom nič po tej láske aspoň zatúži. Kto ocení a prijme Božie Všetko ponúkané Ježišom.