Každý z nás asi pozná ľudí, ktorí sa pokladajú za kresťanov, ale nehlásia sa k žiadnej zo známych kresťanských cirkví. V týchto prípadoch ide zväčša o dva typy ľudí. Buď sú to ľudia, ktorí svoju vieru žijú čisto súkromne, alebo patria do náboženského spoločenstva, ktoré je sektou. Sú takíto ľudia aj medzi nami a chodia s nami do kostola? Pravdepodobne si myslíme, že nie. Zdá sa nám, že ľudia, ktorí svoju vieru prežívajú súkromne, cirkev nepotrebujú. Keby sme však medzi sebou robili anketu, mnohí z nás by priznali, že mali obdobia, keď do kostola nechodili a cirkev im bola na obtiaž. Ešte vážnejšia je otázka, či medzi nás patria sektári. Opäť sa môže zdať, že nie, že takí sú napr. u jehovistov alebo v nejakej podobnej skupine. Možno niekoho prekvapím, ale mám skúsenosť, že ľudia so sektárskou vierou sú aj medzi nami. K takýmto ľuďom totiž patria tí, ktorí chcú mať náboženstvo jasné, ktorí nemajú radi otázky ani pochybnosti.
Keď sa pozrieme na texty Sv. Písma, ktoré sa čítajú na 2. pôstnu nedeľu, všimneme si, že otázky a pochybnosti netlmia, ale vyvolávajú. Podľa príbehu z evanjelia sa Ježiš raz premenil tak, akoby ho zvnútra ožiarilo samo slnko. Učeníci sa z tohto zážitku netešili, ale zľakli sa. Ježiš im na záver povedal, aby nikomu nič nehovorili, kým nevstane z mŕtvych. Ako čítame v evanjeliu, vôbec tomu nerozumeli a pýtali sa, čo to znamená. Zo Starého zákona sme tiež počuli zvláštny príbeh. Boh chcel, aby mu Abrahám obetoval svojho syna. Abrahám to s veľkou bolesťou bol ochotný urobiť. Príbeh napokon skončil dobre, ale otázky zostali: Boh naozaj takto skúša človeka, naozaj chce, aby sme mu obetovali svoje deti? Text evanjelia o Ježišovom premenení a text o Abrahámovi patria k najdôležitejším príbehom Sv. Písma. Ukazujú situácie, uprostred ktorých sú ľudia plní neistoty a otázok. Náboženská viera, tak ako ju chápe Biblia, vzniká presne z takýchto situácií. Zo situácií pochybností a otázok. Všimnime si, prečo tieto často až mučivé otázky máme prijať.
Všetko, čo je nepravdivé a falošné, má podobu výhry v lotérii. Výhra je náhoda, ale výsledok je jasný. Naopak, všetko, čo je pravdivé a hlboké, poznáva sa postupne, človek sa k tomu prediera húštinou pochybností. A keď poznanie nastane, nemá podobu istoty, že konečne „mám a viem“, ale obdarovanej neistoty: „neviem, ale som vedený“. Ak niekto náboženskú skúsenosť chápe ako výhru v lotérii, musím povedať, že taký človek má sektárske zmýšľanie. Taká náboženská skúsenosť nemá nič spoločné s jeho životom, jednoducho sa vraj „zjavila“. Nepotrebuje sa rozumom overovať, ani medzi ľuďmi konfrontovať, stačí vraj veriť. Sektársky kresťan chápe aj príbeh o Abrahámovi tak, že „stalo sa“. Boh Abraháma skúšal, „zahral sa“ s ním, a potom mu ukázal: Čo sa bojíš, tam je baran, toho obetuj! Podobne vraj Boh zachádzal s Ježišovými učeníkmi. Raz im Ježiša ukázal obyčajného, potom prežiareného, potom umučeného, a potom zasa pekného, vzkrieseného. Keď sa týchto kresťanov spýtame: ako to môžete takto veriť?, odpovedia: Tak je to v Písme!
Čo je naozaj v Písme? Predovšetkým je vo Sv. Písme zaznamenaná skúsenosť človeka s Bohom. S tým, ktorý s nami vedie rozhovor. Nie o sebe, ale o nás. Ten rozhovor vedie, aby nám pomohol žiť. Nie cez zvláštne veci, ale obyčajné. Veď, čo bol Abrahámov problém? Nemal deti, nemal syna. Cítil sa nanič. Pokúsil sa mať dieťa so slúžkou, a hoci sa syn zo vzťahu so slúžkou narodil, nevyšlo to. Potom mal syna so svojou manželkou a prežíval to ako veľký Boží dar. A dožil sa toho, že ho má Bohu obetovať. Toto je v Písme, táto dráma človeka, ktorý si nemá zakladať na sebe, ani na deťoch, ale má všetko odovzdať Bohu. Boh sa nehral s Abrahámom. On naozaj chcel, aby obetoval svojho syna. Otázka je, čo znamená obetovať. Odpoveď biblickej viery je len jedna: Poslúchať alebo, presnejšie, počúvať Boha. To bolo záverečné zhodnotenie Abrahámovej skúšky: poslúchol si môj hlas... A to bola aj hlavná výpoveď pri udalosti premenenia Pána: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho! (Mk 9,7)
Obetovať (odovzdať sa) Bohu teda znamená počúvať Boha – v kresťanskom chápaní skrze Ježiša. Ježiš pre nás nie je historická postava, ktorú vysvetľujeme. Ježiš je pre nás ten, ktorý nám vysvetľuje náš život – v rodine i bez rodiny, v zdraví i chorobe, pri počítači i vo fabrike; doma i na ulici, v politike svetskej i cirkevnej. Sektári riešia, ako chodil Ježiš cez stenu. Kresťania riešia, ako s ním chodiť vo svojom živote. Vyberme si!