Nedávno som videl televízny dokument, ktorý uviedli pod názvom „Bolívijská Noemova archa“. Informoval o projekte, ktorý zachraňuje život tých najohrozenejších: detí, ktoré opustili rodičia a žijú na ulici, a zvierat, ktoré pytliaci chytili v divej prírode a predali do mesta. Keď zvieratá prestali ľudí baviť, vyhodili ich. Zakladateľ projektu Juan Carlos vytvoril rezerváciu, kde zachránené zvieratá liečia a starajú sa o ne, kým ich môžu opäť pustiť do voľnej prírody. V projekte pomáhajú deti, ktoré žili na ulici. Starosťou o zvieratá sa učia zodpovednosti za seba i zvieratá. Nejde to ľahko, okolitá príroda sa naďalej ničí a lesy sa vypaľujú. Na ich mieste vznikajú pastviny, ktoré investorom ponúkajú rýchly zisk. Deti, ktoré vyrastali bez rodičov, si tiež žiadajú osobitný prístup. Ale zakladateľ projektu sa nevzdáva a hovorí: Každá živá bytosť potrebuje predovšetkým lásku; slúžime životu.
V našej cirkvi sme začali pôstne obdobie. Niektorí z nás si možno predstavujú, že sa v tomto čase trochu uskromnia v jedle alebo si odoprú cigaretku; sú aj takí, čo až do Veľkej noci nevložia do úst mäso a nevypijú ani pohár vína. Ak by sme sa mohli opýtať Ježiša, čo si o takom pôste myslí, mávol by asi rukou a povedal by nám, že pôst je o inom. V Markovom evanjeliu sa hneď v prvej kapitole dočítame, o čom. Ježišov program je tu zhrnutý do jednej vety: Kajajte sa a verte evanjelium! Tej vete predchádza informácia: Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo.
Informácia o pravom čase odôvodňuje výzvu. Vo svete, v ktorom vládnu záujmy politikov a investorov, v ktorom hrešíme mnohorakým spôsobom proti životu ľudí i prírody, ohlasuje sa blízkosť Božieho kráľovstva. Výzva: kajajte sa a verte evanjeliu, potom ohlasuje spôsob, ako Božiu moc slúžiacu životu presadiť oproti moci, ktorá život ohrozuje a ničí. Božia moc sa presadí vtedy, keď sa budeme kajať. Keď otvoríme oči a priznáme si, akým zlým silám často slúžime. Aby sme to zmenili, nestačí chvíľu menej jesť. Pokánie s Ježišom nie je hra na diétu. Je to záchranný program pre svet. V tom programe musí byť aj určitá výchova a presviedčanie. Inak neuvidíme, čo robíme zle a čo máme zmeniť. A musí byť aj motív. Ježišov motív je jednoduchý. Pokániu dal za cieľ radosť. Slovo radosť je skryté v pojme evanjelium. Verte evanjeliu vlastne znamená: verte Ježišovmu posolstvu o radosti.
Na sirotinci, s ktorým projekt „Bolívijská Noemova archa“ spolupracuje, bol nápis „Sv. Ignác – viera a radosť“. Prvé gesto, ktoré deti (ale i zvieratá) po príchode dostávali, bolo objatie. Uveriť pohladkaniu, objatiu či dobrému slovu, ak máte dlhodobo zlé skúsenosti, nie je ľahké. Skutočné záchranné projekty však začínajú vždy týmto spôsobom. Nie pohrozením, zastrašovaním alebo kritikou, ale objatím. Kvôli podobnosti s Ježišovým konaním sme dnes z knihy Genezis čítali, ako Boh ukončil príbeh potopy. Obnovil zmluvu s celým živým svetom, ľuďmi i zvieratami. Biblia ohlasuje: Boh netrestá svet, ale zachraňuje. Boh slúži životu. Symbolickým znakom zmluvy sa stala dúha po búrke, dúhové objatie pre svet.
Na biblickú postavu Noema sa dívame ako na Božieho spolupracovníka, ktorý Bohu pomáhal pri záchrane života na zemi. My, kresťania, v tejto zachraňujúcej pozícii vidíme predovšetkým Ježiša. Odpradávna sa Ježišovi hovorilo Spasiteľ, Záchranca, a cirkev sa pripodobňovala Noemovej arche. Niektorí kresťania – katolíci majú pokušenie vidieť túto archu objednanú len pre seba, pričom zabúdajú, že Boh už v čase Noema urobil zmluvu nielen s ním a jeho rodinou, ale s celým živým svetom. Každá archa záchrany zachraňuje len potiaľ, pokiaľ je otvorená pre všetkých, a keď jej záchranný projekt ide na podstatu veci. Drobné pôsty a dobré skutky sú milé a užitočné, ale samy o sebe sú smiešne. V Ježišovej cirkvi musí ísť o viac. Máme analyzovať svet a pri pohľade na realitu neprepadnúť pesimizmu. Prijať Ježišovu výzvu „kajať sa“ znamená uskutočňovať evanjelium, prinášať radosť objatia tam, kde nie je láska, a nebyť pritom naivní. Lebo Ježiš prišiel so skutočným projektom záchrany, zmeny, ktorá slúži životu.
Nedávno mala prednášku na vysokej škole vo Zvolene pani Vanessa de Oliveira Andreotti, ktorá je profesorkou globálneho vzdelávania. Venuje sa kritickému pohľadu na svet, na potreby ľudí a snaží sa ukázať, že pokrok chápaný ako zvyšujúci sa konzum vedie svet do záhuby. Pripomína, že ľudia v bohatých krajinách sa musia učiť od chudobných ľudí, ako sa dá jednoduchšie žiť. Naši novinári sa jej sťažovali aj na katolíkov na Slovensku, ktorí rozdeľujú ľudí a súdia ich. Odpovedala, že aj katolíci sú rôzni a že ona pozná katolicizmus, ktorý vníma Boha ako úžasnú milosrdnú silu, ktorá neodsudzuje, ale miluje. (V slumoch a pralese sú odpovede pre moderný svet, in: Pravda, 21.2.2015, 18-20.)
Aký je náš katolicizmus, naša predstava o Ježišovom projekte záchrany? Nech nám tohoročné pôstne obdobie pomôže zorientovať sa, aby sme triezvo i mocne poslúžili životu.