Podivné referendum – poznámky k téme

Dlhší čas je v slovenskej verejnosti masívne prítomná téma legislatívnej úpravy homosexuálnych partnerstiev. Aktivity zástancov presadenia tejto legislatívy vyvolali reakciu, na ktorej sa zúčastňuje široké spektrum ľudí. Od tých, ktorí chcú politicko-mocensky využiť homosexuálnu tému, až po ľudí, ktorí sa desia morálneho rozkladu a konšpirácií v réžii tzv. homoloby. Vzájomná konfrontácia zástancov homosexuálnej legislatívy a ich odporcov postupne prešla z politickej roviny do diskusie psychologickej, morálnej a náboženskej, aby sa v bludnom kruhu vždy znova vrátila na politické bojisko.

Medzi najhorlivejších aktivistov proti zákonom uznanému usporiadaniu spolužitia rovnako pohlavných párov – a zvlášť proti symbolickému (hoci len občianskemu) celebrovaniu takého usporiadania – patria predovšetkým tí kresťania, ktorých možno sociologicky a nábožensky zaradiť k silným konzervatívcom až fundamentalistom. Časť z nich úprimne verí, že bojom proti umožneniu legislatívnej úpravy pre homosexuálne páry bojuje za zachovanie zdravej (prirodzenej) mravnosti (a rodiny) v našej spoločnosti.

Aké je cirkevné a teologické uchopenie tejto témy? Často sa cituje Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC, čl. 2357-2359), že cirkev odsudzuje homosexuálne praktiky, nie homosexuálov. Katechizmus skutočne v odvolaní sa na jedno vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery z roku 1975 hovorí, že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené a vysvetľuje, že sa tým myslí to, že sú zatvorené pred darom života. Katechizmus v následnom odseku píše, že homosexuálne orientovaných ľudí treba prijímať s úctou a súcitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku diskriminácie. V poslednom, treťom odseku, venovanom tejto téme, sa potom píše, že homosexuálne osoby sú povolané k čistote. [i]

Z pomerne skromných vieroučných poznámok učiteľského úradu katolíckej cirkvi k téme si možno všimnúť odôvodnenie, prečo sa homosexuálne praktiky pokladajú za nemorálne. Tými praktikami sa nemyslí prežívanie priateľstva, vzájomná pomoc medzi blízkymi osobami, ale priame fyziologické sexuálne prejavy. A tieto prejavy (pohlavný akt) sa pokladajú za nemorálne preto, že nemôžu viesť k splodeniu života. Tu narážame na jeden teologicko-pastoračný problém, ktorý sa netýka len homosexuálov, ale aj heterosexuálov. Ako je známe, v encyklike Humanae vitae z r. 1968 prišlo k opätovnému potvrdeniu náuky, že regulácia počatia je síce mravne dovolená, ale súčasne sa uviazala na také metódy regulácie, ktoré sú v súlade s prírodným cyklom v živote ženy, čo sa chápalo ako otvorenosť pre dar života. Tzv. umelé metódy regulácie počatia boli zavrhnuté, a to napriek temer jednohlasnému stanovisku poradnej komisie kardinálov, že tzv. umelé regulácie počatia sú za určitých podmienok dovolené.[ii]

Viacerí morálni teológovia pritom upozorňujú, že aj tzv. prirodzené metódy regulácie počatia sa používajú s cieľom predísť počatiu a nevidia dobrý dôvod na to, aby sa prírodný cyklus povýšil ako hodnotnejšie mravné kritérium nad princíp zodpovednej lásky medzi manželmi (vedúci k pohlavnému aktu). Ďalší teológovia upozornili, že v Humanae vitae prišlo k istému ústupu od vyváženej náuky II. vatikánskeho koncilu, ktorá sa uplatnila v konštitúcii Gaudium et spes. V nej koncil označil za zmysel pohlavného aktu v manželstve nielen otvorenosť pre dar života, ale aj posilnenie vzájomnej lásky a sebadarovania manželov.[iii] Táto myšlienka sa síce v texte Humanae vitae neodmietla, ale podriadila sa tzv. prirodzenému zákonu. Niektorí teológovia hovorili v tejto súvislosti o nebezpečnej predstave, že človek je podriadený prírode namiesto toho, aby sa podriaďoval Bohu, a len z tejto podriadenosti odvodzoval, čo znamená žiť v súlade s prírodou. Upozorňujú na to, že nesprávne pochopenie podriadenosti človeka prirodzenému zákonu môže viesť k tomu, že z morálnej náuky cirkvi sa stane akási fyzioteológia, kde „slepá“ (holá) príroda bude určujúcim kritériom ľudského konania (keď môžeš splodiť, musíš sa tej prírodnej možnosti podriadiť).

Takže, možno konštatovať, že prílišné zdôraznenie plodivej stránky sexuálneho aktu zatienilo druhú stránku tohto aktu, ktorý spočíva v posilnení manželskej lásky, a následne malo vážne dopady aj na chápanie aktov homosexuálnych. Napriek tomu, že sa pred niekoľkými desaťročiami prestala homosexuálna orientácia automaticky chápať ako choroba, ba zvrátenosť, zdôraznenie plodivej stránky pohlavných aktov vedie k odsudzovaniu akýchkoľvek prejavov lásky medzi homosexuálnymi partnermi ako nezriadených (keďže nemôžu viesť k počatiu). Pritom sa často zabúda, že katolícka cirkev nevidí z mravného hľadiska žiadne heterosexuálne intímne vzťahy ako dobré len preto, že sú heterosexuálne. Jadrom morálnej náuky o sexuálnych vzťahoch je predsa usmernenie k láske, ktorá človeka obohacuje, premieňa, robí ho otvoreným pre Boha i ľudí a neuzatvára ho do sebeckého, nezodpovedného či naturálne izolovaného prežívania vlastnej sexuality.

Ďalšou teologickou otázkou je otázka pastoračná. Ak KKC hovorí o rešpekte a súcite voči homosexuálnym osobám, čo si pod tým máme predstaviť? Myslí sa vyjadrením KKC v čl. 2359, kde sa píše o povolaní homosexuálnych osôb k čistote, azda nejaký kvázirehoľný spôsob života? Ak čistotou nemyslíme úplne vyhýbanie sa vnímaniu sexuálnej príťažlivosti, čistota ako úloha platí aj pre heterosexuálnych  manželov a partnerov, a vlastne pre každého človeka. Nečistotou sa predsa vždy myslelo sebecké, sebadevastujúce zneužívanie sexuality (vlastnej alebo inej osoby), nie samotné vnímanie sexuálnej príťažlivosti.

Všeobecne k pastoračnej starostlivosti cirkvi o človeka, ak mu naozaj máme pomôcť, patrí, že ho nestaviame pred dilemu: buď celkom dokonalý alebo celkom hriešny. Preto napr. heterosexuálne páry žijúce spolu bez oficiálneho cirkevného sobáša je síce možné podozrievať z vážneho hriechu, ale automaticky spájať ich spolužitie s hriechom, nie je ľudsky slušné ani morálne možné. Niektorí teológovia v týchto prípadoch hovoria radi o „blízkej príležitosti k hriechu“, ale z pastoračného hľadiska by som radšej hovoril o „blízkej príležitosti k zodpovednejšej láske“. Zvlášť medzi veriacimi kresťanmi je to napokon, vďaka Bohu, častejší prípad. Ak títo ľudia smerujú k záväznej láske a uzavretiu sobáša, nemožno v takom prípade automaticky počítať s ťažkým hriechom, a naopak, spolužitie po sobáši zasa automaticky hodnotiť ako sväté a príkladné. Vždy ide len o všeobecný predpoklad, ktorý sa musí potvrdiť v skutočnosti. Z tohto dôvodu viacerí teológovia a biskupi pripúšťajú určité (právne) usporiadanie vzťahu dvoch homosexuálnych osôb, ak by bolo pomocou k zodpovednejšiemu a trvalejšiemu spolužitiu a prevenciou pred častým striedaním partnerov (ktoré sa u homosexuálov právom či neprávom predpokladá).[iv]

Na záver dôležitá otázka nielen k téme homosexuálnych partnerstiev. Ako sa má prejavovať svedectvo cirkvi vo svete? Ako má cirkev presadzovať Kristovo evanjelium? Mnohí sa obávame, že slovenskí biskupi svojou angažovanosťou pred referendom, vypísaným na 7. 2. 2015, celkom neustrážili tenkú hranicu medzi mocenskou a pastoračnou prítomnosťou v politike. Lebo cirkev zaiste nemá byť nepolitická. Počas svojej prítomnosti v politickom zápase však musí používať lepšie karty, ako sú voľby a referendá. Takými lepšími kartami je samotné svedectvo kresťanského života, pomoc ľuďom (najmä trpiacim), otvorenosť k dialógu, snaha o lepšie porozumenie vážnych spoločenských tém, modlitba ako počúvanie Boha (v ktorého cirkev verí) a stále vzdelávanie sa a počúvanie aj iných expertov, ako sú fundamentalistickí katolíci a protestanti.

Viacerí myslitelia aj spomedzi ateistov dávnejšie reflektujú úpadok humanizmu v našej civilizácii, pričom poukazujú aj na úpadkové tendencie v oblasti ľudskej sexuality a partnerstiev, keď čoraz viac ľudí má strach vyjsť zo seba a darovať sa v premieňajúcom a dlhodobom kontakte  „tomu inému“, muž žene, žena mužovi. Širšie možno však zaiste uvažovať aj o strachu kresťana vojsť do kontaktu s moslimom, moslima s kresťanom, boháča s chudákom, chudáka s boháčom atď. A tak problém s akceptáciou homosexuálnej „inakosti“ je len čiastkou problému, v ktorom sa skrýva nielen obava pred fixáciou na ľudskú biologickú identitu alebo naopak obava pred jej úplným predefinovaním, lež aj ďalšia a hlbšia obava z toho, že čoraz viac ľudí bude utekať pred konfrontáciou s iným pohlavím, s inakším človekom, a v sklamaní z pokusov o nadviazanie vzťahu nakoniec rezignuje na proces premieňania v kontakte s niekým naozaj iným a obohacujúcim.