Možno sa vám to zdá byť banálne, ale Ježišovi nejde o to, aby nás zavalil prikázaniami. On nás volá žiť, ako on žil na zemi: Tichý a pokorný (Mt 11,29). To sú vlastne dva výrazy pre jeho základný program: Láska k blížnemu a láska k Bohu. Kto je od Ježiša ďaleko, pre toho je tento program ťažký. Kto ten program s Ježišom žije, príde na to, že nie je ťažký, dokonca nájde, čo dlho márne hľadal: Pokoj, ktorý ho naplní, keď sa cíti byť trýznený všetkým tým, čo ho ťaží.
JE JEDEN SVET A PREDSA DVA SÚ SVETY, ALEBO BUDE NA SLOVENSKU ŠVAJČIARSKO?
Čarovná flauta: Wolfgang Amadeus Mozart (1756-1791); Opernhaus Zürich, premiéra 7. 12. 2014 (Dirigent: Cornelius Meister; Inscenácia: Tatjana Gürbaca; Tamino: Mauro Peter; Sarastro: Christoph Fischesser; Kráľovná noci: Sen Guo; Pamina: Mari Eriksmoen; Papageno: Ruben Drole; Papagena: Deanna Breiwick.)
Poriadok oproti kreatívnemu zmätku; zastrešenie idealisticky sformovaného sveta oproti otvorenosti hviezdnatého neba; diktát oproti stelesnenej nespokojnosti. O to ide v Čarovnej flaute, a my ju o to lepšie pochopíme, čím viac sa na ňu budeme pozerať očami Mozarta, pre ktorého princíp je cnosť, zastrešenie pravda, medzi tým mnoho cementu, ktorý na javisku miešajú členovia vynikajúceho zboru zürišskej opery (medzi nimi Radko Hanák a Igor Händler, naši rodáci, aby to pevne spolu držalo); zasvätení dnu, nezasvätení vonku; muž hore, žena dolu; spravodlivosť a láska k blížnemu ako mramorový sokel; svojvôľa, korupcia, násilie, pretvárka, pokrytectvo pod kobercom; život, ak sa riadi podľa pravidiel, je lepší; ak si chcete zatancovať, nech sa páči, aj s pánom grófom („se vuole ballare“ spieva Figaro v jeho árii – ale najradšej by som vás, milý pán gróf, utopil v lyžičke vody); neporiadok nie je mimo, ale v človeku, aj na javisku v postave. Kráľovná noci všetko ničí, ako keby nevedela, že dobro násilím nedosiahne. Ona osamelá chce vyslobodiť dcéru z rúk Sarastra. Keď nakoniec padne opona, v úplnej tme stojí sama pred ňou ako pred múrom; A Sarastro – nie ako veľkňaz, ale ako architekt, ktorý chce vytvoriť nový svet, pretože jeho ľudia preňho nemajú pochopenie – tiež sám pod suchým stromom, pri stole, s podopretou hlavou dumá ako ďalej, keď vidí a počuje cudzinca, vtáčnika Papagena, zúfalo búchať na všetky dvere domu, a nikto ho nechce. Aj o tom je Mozartova Čarovná Flauta v novej produkcii v zürišskom opernom dome: AKO SA SPRÁVAM VOČI DRUHÝM.
Režisérka Tatjana Gürbaca žije v Berlíne. Na oslave po premiére na javisku pred domom (v ktorom a okolo ktorého sa odvíja dej) mi povedala, že v nej prúdi slovinská, turecká, maďarská, talianska a bohvie ešte aká krv, a že toto je ľudský príbytok, zmiešaná domácnosť, ale nie ten svet a ten svetonázor, z ktorého vychádza Mozart pri písaní jeho Čarovnej flauty. Jeho geniálny duch prekukol systémy a ich štruktúry omnoho skôr, akoby v nich našiel uspokojenie podľa nich sa správať. „Nevysvetliteľné v opere pôsobí buď ako sloboda alebo ako komédia.“
Na večnú otázku, kto je dobrý a kto zlý, som ani v piatok na generálnej skúške, ani na Druhú adventnú nedeľu na premiére žiadnu odpoveď nedostal. Mozartova „Čarovná flauta“, najviac hraná opera celého repertoáru, nie je vôbec všeobecne presvedčivá a ani rozprávkovo jednoduchá, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Už na počiatku (premiéra: 30. 9. 1791 vo Viedni) sa opera stretla s prekvapením, až neskôr s potleskom a úspechom. Rozpráva príbehy princa Tamina, ktorý bojuje o priazeň pôvabnej princeznej Pamíny, dcéry Kráľovnej noci a vtáčnika Papagena, túžiaceho po láske krásnej Papageny.
V zürišskom opernom dome v novej produkcii všetko začína vo svete poznačenom nespútanou prírodou, v ktorom človek a zviera, muž a žena, nie sú ešte jasne oddelení. Jestvuje vtáčnik, Kráľovná noci, divoké slečny, kadejaké zázraky, ale u všetkých postáv je neuveriteľná túžba po láske. Slečny v službe Kráľovnej noci sa ťahajú o biely svadobný závoj. Všetky tri chcú jedného a toho istého krásneho princa ako malé deti hračku, akoby nechápali, že v tom najlepšom prípade by ho mohla mať len jedna z nich. Keby mali rozum, aj by na to prišli, dohodli by sa, ale žijú v sexistickom svete ovládanom pudmi, egoizmom, závisťou, zlobou, v ktorom sa odohráva dej prvého aktu opery. Na scéne sa objaví úskočník Papageno. Presvedčivo blufuje, že prišiel Taminovi v pravý čas na pomoc a zabil hada, ktorý ohrozoval princov život, čo si ten veľmi váži. Keby nebolo prefíkaných slečien, ktoré vykričia pravdu, že ich odvaha to bola, aj by mu to bolo prešlo. Tamino ale je z tých dobrých, odpustí vtáčnikovi Papagenovi, ktorý zostane jeho verným sprievodcom pri hľadaní ozajstnej lásky. Ale keď ho Kráľovná noci, zaľúbeného až po uši do obrazu jej dcéry Pamíny, vyšle do ríše vládcu Sarastra, ktorý ju uniesol a väzní, aby ju vyslobodil, princ, ten pekný, nevinný, šikovný, múdry a aj nábožný, pošle ako vyzvedača najprv Papagena a úprimne vyzná, že je slabý, nemá silu pomôcť, ale potrebuje pomoc cudzinca. To je ale iba rozprávková rovina fascinujúco zložitého a tajuplného diela.
Na javisku vládne temná noc. V strede stojí dom. Keď sa javisko točí, z jedného sú štyri, v nich bývajú v neusporiadanej zmiešanej domácnosti vtáčnik Papageno a všetci ostatní. Okná ako v Košiciach Luník IX., divák sleduje všetko, čo sa tam deje; na druhom poschodí v okne sedia dve sliepky ovládané modernou elektronickou technikou, roboty. Dve živé, ktoré trénovali šesť mesiacov, sa prechádzajú pred domom; stromy bez lístia; ohniská, pri ktorých sa zohrievajú zimné krajinky duší, chladné srdcia, svet, v ktorom vládne Kráľovná noci.
Oproti archaickému svetu prírody stojí chrám čností osvietenca ľudu Sarastra. Druhý akt je v žiari slnka; s usporiadanou zmiešanou domácnosťou, usilovnými vzornými občanmi, ktorých predstavujú členovia zboru v kostýmoch všedného občana našej doby. Muži a ženy, ktorí sa usilujú, aby všetok ten zastrašujúci chaos z prvého aktu zmizol. Sarastro vytvorí poriadok a hierarchiu. Svoj poriadok a svoju hierarchiu. Človek má väčšiu cenu ako zviera, muž väčšiu ako žena. Deň vládne nad nocou, láska nie je iba prirodzeným jadrom všetkých vecí, je problematická, tabuizovaná, musí sa podrobiť skúške. Papagano mu nedôveruje. Slobodomurárske ideály, v ktorých sa vyžíva Sarastro a mužská spoločnosť, nenávidiaca ženy, úplne zmierená s otrokárstvom, je v ostrom rozpore s predstavami o rovnoprávnosti, nielen medzi mužom a ženou, ale aj medzi slobodným a otrokom, v rozpore s najzákladnejšími ľudskými právami.
Papagano je presvedčený, že Sarastro je tyran. Tí dobrí, zasvätení, veľkňazovi poddaní, vtáčnika nechcú: „A čo tu tvrdíš, je dokázané? Alebo sú to babské reči! Rozumný prv ako niečo povie, uvažuje, čo má povedať. Nemusí povedať všetko čo vie, ale musí vedieť čo povie. Kedy zmizne zastrešenie a oko nájde svetlo, závisí od teba; skoro alebo nikdy.“ Pozorný divák s postavami na javisku intenzívne prežíva, že pokrok znamená vždy zmenu, ale nie bezpodmienečne aj zlepšenie. Vysoké nároky temer náboženských rituálov v ríši Sarastra, hĺbka a vážnosť vnútorného sveta Tamína a Pamíny, humorne zachytený malý Papagenov obzor – ako len zúfalo búcha na dvere a všetky zostanú zatvorené – ale aj chorobná túžba Kráľovnej noci po pomste nútia k zamysleniu. Záver opery nie je tiež posledný bod všetkého vývoja, iba akýmsi naznačením predbežného víťazstva dňa nad nocou. Plnosť života, deň s nocou, muž so ženou, dosiahnu až spoločne. Až spojenie protirečení nás privedie o krok ďalej. V rodine, v Európe, aj vo svete. Slovensko nikdy nebude Švajčiarsko. Alebo si viete predstaviť v Národnom divadle v Sarastrovom chráme kopulujúce ploštice?
Dnes vo Švajčiarsku žije 25 000 „zmiešaných domácností“ (Patschwork-Haushalte) a 400 homosexuálnych párov s deťmi. Deti žijúce v takýchto podmienkach, hovorí sa vo vyhlásení vlády zo dňa 28.-29. 11. 2014, sú dnes znevýhodnené. Ak zomrie telesný rodič dieťaťa, vzťah dieťaťa k partnerke, partnerovi nie je istý, aj keď sa títo ľudia správali k dieťaťu ako vlastná matka, vlastný otec. Ako pri každej inej adopcii aj pri adoptovaní siroty rozvedených musia byť splnené podmienky: Úrady musia overiť, či adopcia prospieva dieťaťu. Telesní rodičia, obidvaja, musia s adopciou súhlasiť. Ak je dieťa v stave rozhodovať sa, tiež musí súhlasiť. Partneri musia preukázať, že najmenej tri roky žijú v spoločnej domácnosti.
To by mohlo byť vlastne poučenie z opery, ktorá vôbec nekončí nadšeným vyhlásením: áno, tak je to! Všetko to skôr vyznieva ako bodka v závere otvoreného príbehu, ktorý nie je skončený, ale sa vydarí, ak zvíťazí pravda, porozumenie, pokoj v duši, láska. Nakoniec možno s presvedčením konštatovať, že len silou lásky a pravdy hrdinovia prekonajú nástrahy Kráľovnej noci, jej troch slečien a sluhu Monostata, ktorý, ak by ho Sarastro neprichytil, by pod suchým stromom znásilnil nevinnú Pamínu.
V „Čarovnej flaute“ sa dej odohráva v neznámej krajine a v neuvedenej dobe. Akoby človek v duchu pendloval medzi dedinským ochotníckym divadlom, rozprávkovou operou a mystickou hrou, pričom nad všetkými protirečeniami sa vznáša preslávená Mozartova hudba. Okolnosti vzniku „Čarovnej flauty“ sú rovnako tajomné a plné rozporov, ako jej obsah. Vznikla v poslednom období Mozartovho života, v dňoch biedy a chudoby, napriek tomu z nej vyžaruje životná sila a povzbudenie. Určená bola pre javisko na viedenskom predmestí, teda pre ľudových návštevníkov. Do libreta Emanuela Schikanedera (1751-1812), herca a speváka, ktorý použil rôzne pramene, bolo zakomponovaných aj mnoho slobodomurárskych myšlienok a ideálov. Do hudby aj textu preniká slobodomurárska symbolika, významnú úlohu hrá číslo tri – vystupujú tu tri slečny, traja chlapi a sú aj troje dvere chrámu. Kráľovná noci, v prvom akte dobrá, chce oslobodiť svoju dcéru z rúk jej únoscu, v druhom akte je stelesnenou zlobou, symbol zemetrasenia, nevedomosti, zlého a nerozumného. Sarastro, v prvom akte únosca krásnej nevinnej dcéry, považovaný za tyrana, je v druhom akte rozumný vladár. Odkedy sa táto opera hrá nikto nevysvetlil, prečo táto zmena. Odpoveď môžu dať len dvaja: skladateľ a libretista. Mozart sa usiloval poukázať na to, že slobodomurári uznávali za najvyššie čnosti pravdu, rozum a cudnosť. V „Čarovnej flaute“ preto chce vyzdvihnúť veľkosť človeka a jeho pozitívne vlastnosti.
Namiesto rozprávkových troch orieškov sú v Čarovnej flaute „tri otázky“, na ktoré kandidáti, ak chcú nájsť ozajstnú lásku, musia správne odpovedať. Sarastro chce vedieť, ako je to s ich dospelosťou. Mal som riaditeľa na Poľnohospodárskej technickej škole v Trnave, ktorý nikdy žiakovi nepovedal, že je hlupák, ale že je „mladý“. Tamino je rozhodný dospelý muž, Papageno neistý, najradšej by sa vrátil do minulosti. 70% mojich rodákov hovorí, že za totality sa mali lepšie. Kráľovná noci zastrašuje, pripomína povinnosti, ktoré obidvaja majú voči nej, vyhráža sa smrťou. Chlapi svoju mužnosť potvrdia.
Druhá skúška bola o mlčanlivosti. Papageno ju nezložil. Ale keď aj porušil zákon – možno práve preto, že je jednoduchý, nevzdelaný, neistý, nepatriaci k zasväteným – s kráľovskou dcérou Pamínou v duete lásky, on, odmietnutý všetkými, verí v lásku a v árii: „Männer, welche Liebe fühlen...“ (muži, ktorí cítia v sebe lásku), dá najvierohodnejšiu odpoveď na hlavnú životnú otázku: ako my ľudia máme žiť? Sarastro, aj keď Papageno skúšku nezložil, nedôverčivého Papagena, odmietnutého prívržencami nezavrhne. Je presvedčený, a o tom je osvietenstvo, že ak má niekto cit pre lásku, potom je schopný nájsť aj tú jej vyššiu formu, ozajstnú lásku. Sarastro vtáčnikovi, ešte neistému a prelietavému, ktorý túži po minulosti, po raji, v ktorom sa tak dobre cítil, otvára novú budúcnosť. Som presvedčený, že to je práve to kresťanské: „Otvorte brány Kristovi! Dokorán otvorte brány Kristovi!“ (Ján Pavol II.,16. 10. 1978 – bol som pri tom!). Ak brány katedrál pribuchneme, vyvrieme aj lásku! Kráľovná noci sa tam na konci opery ocitla.
Tretia skúška je o vytrvalosti. Papagano trepe dve na tri, čo vyvoláva pomerne veľký zmätok, s krikom búcha na všetky dvere na javisku sa točiaceho domu. Márne, nakoniec svoju Papagenu nájde, ale vonku. Tamino s Paminou prejdú tajuplným údolím hrôzy, a tiež sa nájdu. Víťazí krása a múdrosť, láska.
V „Čarovnej flaute“ je dojímavé, s akým neuveriteľným rešpektom Mozart pristupuje k všetkým postavám. Nikoho neponižuje, nikoho nezosmiešňuje, každý človek má svoju dôstojnosť – prirodzene so všetkými chybami a jemu vlastnými protirečeniami. Opera má mnohé dimenzie a úžasnú hĺbku. Kladie poslednú otázku: Kto je človek, ako máme žiť? Hovorí o dospelosti, o skúškach, ktoré človek musí zložiť, o veciach, ktoré nami hýbu, o našich túžbach a strachoch. Viac ako šesťdesiatkrát počuť slová „smrť“ a „zomieranie“.
Niekto kladie absurdnú otázku, či o tom dnes v škole a spoločnosti hovoriť. Podľa posledného prieskumu je vo Švajčiarsku päť organizácií, ktoré za poplatky až do desaťtisíc frankov pomôžu ľudom, ktorí dobrovoľne chcú skončiť svoj život. Túto správu priniesli média 1. 12. 2014. (Dňa 7. 12. bola v Zürichu premiéra Mozartovej opery.) V správe sa uvádza tiež, že každá 12 osoba nad 55 rokov chce byť členom jednej z týchto organizácii, čo zodpovedá asi 200 000 ochotných zaradiť sa do poradníka, pretože s členským preukazom za pomoc sa platí menej. Tu sa nekladie otázka, či o tom hovoriť, ale skôr, ako o tom hovoriť, prečo o tom hovoriť, práve v škole a rodine, aby nikto potom nezúfal, keď Slovensko naozaj bude Švajčiarsko!
Je dobrou výchovou, keď človek môže s druhými sadnúť za jeden stôl a spoločne hľadať riešenia. V dialógu možno účelové a zavádzajúce otázky referenda objasniť, spýtať sa: Ako to myslíš? Ako to súvisí s rodinou? Ako je to s medzinárodným štandardom? Turecký prezident, napríklad, dozvedám sa z médií, nemá s takýmito otázkami problém. On nedávno povedal, že „rovnoprávnosť medzi mužom a ženou je neprirodzená, žena muža musí poslúchať“. V Nemecku parlament odhlasoval kvótu, že v najvyšších vedúcich kádroch musí byť zastúpených najmenej 30% žien.
Mozart svet postavil na hlavu a nikto nevie prečo. Zlí sú na konci dobrí a dobrí zlí, a ja si musím vybrať. Ja sa musím sám rozhodnúť. Nikto nemôže politikom nanucovať, aby robili účelové zákony na základe účelových otázok a odpovedí. 9. februára 2014 bolo vo Švajčiarsku referendum, v ktorom 50,7% voličov hlasovalo proti cudzincom. Dnes spolu s tými 47,3%, čo boli proti referendu, aj časť tých, čo boli za (a uvedomili si, aké zlo svojím neuváženým rozhodnutím napáchali), už zbierajú podpisy na referendum s názvom: „Von zo slepej uličky.“
Od nežnej revolúcie sa hovorí, že na Slovensku bude Švajčiarsko. Nedôslední iniciátori referenda o kontingentoch cudzincov z 9. februára 2014 položili neinformovaným voličom zle formulované otázky. Teraz firmy nemajú dostatok odborných pracovníkov, študenti a vedci sa nemôžu podieľať na medzinárodných programoch, hospodársky systém vyspelej krajiny s najstaršou demokraciou je v kríze. Jediné, čo pomôže, je nové referendum: Raus aus der Krise! (Von z krízy!) V „Čarovnej flaute“ sa nekladie otázka, kto sú inciátori osvietenstva, ale kto som ja, ako chcem žiť ja. V evanjeliu Ježiš po zázrakoch, ktoré urobil po dedinách a mestách, nechcel od učeníkov počuť, za koho ho majú tí, ktorým pomohol. On sa pýta: Za koho ma máš ty Peter; miluješ ma?! Ten svoje slabosti oplakal, nikto ho nezastrašoval, vôbec nik ho k tomu nenútil, slobodne sa rozhodol pre nový život; aj on raz už chcel Pána zlákať do slepej uličky, vrátiť sa do starého zaužívaného poriadku, a Pán mu povedal, že je to satanské! Sľub obnovil, Pán Ježiš ho poveril veľkou zodpovednosťou, bez privilégií. Papageno skúšku nezložil. Sarastro, keď ho všetci z tej dobrej spoločnosti odmietli, vyhnali, mu povedal: Pomôž tomu princovi, slabému Taminovi. On síce, zasvätený, do vecí vidí, ale pomáhať nedokáže. Ja ťa neodsúdim. Lebo si muž jednoduchý, ale priamy, ktorý má cit pre lásku, ty nájdeš aj tú ozajstnú, dokonalú, Božiu, stred tvojho života, a budeš schopný svet meniť v duchu evanjelia – „živiť radosť“ (Františkovo posolstvo k roku zasväteného života). Alebo majú siroty rozvedených rodičov zostať opustené, keď len silou lásky a pravdy hrdinovia prekonajú nástrahy Kráľovnej noci, jej troch slečien a sluhu Monostata?!
(Posledná premiéra Mozartovej „Čarovnej flauty“ bola v Opernhaus Zürich 3. 3. 2007, réžiu mal Martin Kušej, dirigoval Nikolaus Harnoncourt, Tamina spieval Jonas Kaufmann, Kráľovnú noci Elena Mosuc.)