Pri polnočnej sv. omši som spomenul, že v nedávnej minulosti boli pokusy vziať ľuďom Vianoce. V čase môjho detstva vládol u nás jednostranný protináboženský režim. Vtedy dostal ktosi nápad, že ľuďom treba vymeniť Ježiška za sovietsky symbol zimy – Deda Mráza. On nosil darčeky a deťom sa staral o zábavu. Namiesto sviatkov Kristovho narodenia slávili sa na verejnosti sviatky Zimy. Odvtedy prešlo mnoho rokov, Dedo Mráz dávno zmizol, na verejnosť a do médií sa vrátil Ježiško, betlehem a jasličky, ale že už tým samým slávime Vianoce, nemožno povedať. Americký Santa Claus, ktorý sa v súčasnosti ponúka ako alternatívna vianočná figúra, je napokon od toho sovietskeho Deda Mráza na nerozoznanie a jeho úlohou nie je nič iné ako zabaviť. Nič proti zábave, ale ak sme si v minulosti nechceli vziať Vianoce, nebránili sme si nejaký zábavný program.
Nechcem dnes nikoho trápiť ťažkými úvahami. Ale aspoň toľko si povedzme: Vianoce sú sviatkami našej ľudskosti. Takej, ktorá aj keď sa nežije ľahko, má zmysel a my sme za ňu vďační. To nie je o krátkodobej zábave, to je o pochopení našej ľudskosti. Z čoho sa rodí také pochopenie, ktoré vedie k vďačnosti? Ako dnes počúvame z úvodu do Jánovho evanjelia, rodí sa zo Slova. Slovo je tu písané s veľkým „S“. Nikde inde nepíše apoštol Ján o Slove, len na tomto mieste evanjelia. Slovu dáva viacero významov; zvlášť zdôrazňuje jeho prítomnosť u Boha a jeho tvorivú funkciu, ktorá umožňuje život. V ďalšom texte prepája apoštol Ján Slovo s ďalším pojmom, so Svetlom. Napokon povie, že toto Slovo či Svetlo stalo sa telom, a my sme uvideli jeho slávu.
Keď čítame úvod do Jánovho evanjelia, vnímame, že ide o vznešené myšlienky, asi sa nám zdajú aj dosť komplikované, lebo sú formulované básnicky a filozoficky. Netreba zabudnúť, o čom evanjelista píše. Píše o tom, z čoho sa pre nás ľudí rodí život – život ako svetlo, nie blúdenie po tme. Postavené sú tu dve možnosti: Osud a Slovo. Oproti minulým i dnešným pokušeniam brať život a to, čo sa v ňom deje, ako osud, ako danosť, ako nevyhnutnosť – a je jedno, či je ten osud chápaný ako prírodný zákon alebo sociálne určenie, ako šťastie alebo nešťastie, je to vždy osud, ktorému sa nedá vyhnúť – dáva evanjelium ako alternatívu tvorivé Slovo; predstavuje Boha, ktorý tvorí život ľudí, ktorý dáva svetlo, dáva orientáciu. Ba ide ešte ďalej: Toto Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami. Ak časť ľudí pred dvetisíc rokmi verila na bohov prírody a časť na Boha ako veľký Rozum, veľké Slovo, teraz je tu novinka: Kresťanstvo ohlasuje Slovo, ohlasuje Boha, ktorý sa stal telom, matériou. Aby neprišlo k omylu, že sa tu niečo vymýšľa, apoštol Ján dodá: Videli sme ho, videli sme slávu Slova. Je to zažiteľné.
Ako a prečo, o tom je kresťanská teológia. Nateraz však zostaneme len pri tom podstatnom. Apoštol povedal: Videli sme slávu toho Slova, a myslel tým celkom konkrétny Ježišov život od jasličiek až po kríž, a myslel aj na skúsenosť s jeho vzkriesením u Boha, zasa nie vysnívaným, ale zažiteľným. O tejto skúsenosti Ježišovho života podáva evanjelium svedectvo, aby nás pozvalo ku skúsenosti plnohodnotného života a skutočnej ľudskosti. Jednoduchým príbehom to raz vyrozprával jezuita a spisovateľ Anthony de Mello:
Stretli sa dvaja ľudia. Jeden bol neveriaci, druhý sa stal nedávno kresťanom. Ten neveriaci sa pýtal priateľa: Ty si sa obrátil ku Kristovi? – Áno. – Potom musíš o ňom veľa vedieť. Povedz mi: V akej krajine sa narodil? – To neviem, odpovedal kresťan. – A koľko mal rokov, keď zomrel? – To neviem. – A ako dlho kázal, učil ľudí? – To neviem. – Ty teda vieš toho dosť málo na človeka, ktorý tvrdí, že sa obrátil ku Kristovi! – Máš pravdu, povedal kresťan. Hanbím sa, že viem o ňom tak málo. Ale jedno viem. Ešte pred tromi rokmi bol som pijan. Narobil som dlhy. Moja rodina sa rozpadla. Moja žena a deti sa každý večer báli, čo bude, až prídem domov. Ale teraz nepijem a nemáme žiadne dlhy; sme šťastná rodina. Moje deti každý večer na mňa netrpezlivo čakajú. To všetko pre mňa urobil Kristus. Toto viem o Kristovi! (Gesegnete Weihnachten, Herder, Freiburg im Br. 2014.)