Dnešný sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie pokladáme v našej cirkvi za jeden z najvýznamnejších sviatkov. Sviatok sa najskôr slávil, podobne ako iné mariánske sviatky, vo východnom kresťanstve (v Byzancii) a nazýval sa Počatím sv. Anny (lebo ide o počatie Márie jej rodičmi, nie Ježišovo počatie), neskôr tiež sviatkom Vyvolenia P. Márie.
Obsahom sviatku je viera, že Mária bola z Božej milosti od prvého okamihu svojho života (od počatia) uchránená od poškvrny dedičného hriechu. V slávnostnom vyhlásení cirkvi z roku 1854 o nepoškvrnenom počatí sa dodáva, že Mária bola uchránená od dedičného hriechu vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista.
Pojem dedičný hriech je medzi ľuďmi známy, ale zároveň málo chápaný. Dedičný hriech sa samozrejme nededí ako majetok alebo gény po predkoch. Chce sa jednoducho povedať, že všetci prichádzame na svet so schopnosťou byť aj zlí aj dobrí. Nie sme dobrí automaticky. O maličkom dieťati povieme, že je nevinnučké, ale nemožno poprieť, že aj to malé dieťa sa začne prejavovať tak, že vie ublížiť a spôsobiť bolesť. Komentujeme to niekedy tým, že má svoju povahu. Nie, je to hlbšie, každý človek je sám sebou, má slobodnú vôľu, a práve preto má schopnosť robiť dobre i zle. Nie sme nútení na dobré, ani na zlé, ale sme toho schopní. Dedičný hriech možno prirovnať situácii v škole, kde sa žiakom rozdajú čisté hárky, aby vypočítali príklady, vypracovali diktát či slohovú prácu. Na tom čistom papieri má žiak napísať príslušnú úlohu a po vyhodnotení dostane známku od učiteľa. Hodnotenie môže byť výborné, ale aj celkom zlé. Ak by niektorý žiak odovzdal učiteľke čistý hárok, vieme vopred povedať, aká známka by sa zaskvela na tom čistom papieri. Neurobil by žiadnu chybu, predsa práve za takú „čistotu“ by dostal päťku. Nie je čistota ako čistota, toto by bola prázdnota, neochota sa o niečo vôbec pokúsiť. Takto sa nachádza každý človek v stave dedičného hriechu ako žiak na začiatku písomky. Neurobil som ešte žiadnu chybu, ale nachádzam sa pred nevyhnutnou výzvou niečo urobiť. Nemôžem sa tváriť, že nemusím nič. Prvým krokom je uvedomiť si svoju schopnosť na zlé a dobré. Schopnosť, na ktorú sa nemožno dívať odboku, akoby sa tá situácia týkala iných a nie mňa.
V knihe Genezis je presne vyrozprávané, ako sa prejavuje zlo: človek robí to, čo je zakázané (chce byť ako Boh); autorita Boha sa predstavuje ako neoprávnená (Boh človeku vraj nedožičí); hriech sa neprizná, ale posúva na iných (na ženu, na hada); napokon sú tu dôsledky hriechu, ktoré hriech prináša (nešťastie, bieda). Biblický príbeh je mytologický, nie historický, rozpráva o tom, akí sme ako ľudia všeobecne (sme schopní robiť zlo, ale nemusíme), nejde o konkrétneho človeka a jeho čin. Rozumný človek od pradávna neveril na všeobecnú ľudskú dobrotu, ale ani na zásadnú skazenosť. Uvedomoval si stav nutnej voľby, situáciu dedičného hriechu, svojej náklonnosti robiť zle i dobre. To nie je pesimizmus, ale realita.
Kto uznáva túto realitu, hľadá, pýta sa, čo má robiť. Nepýta sa predovšetkým na nejaké predpisy, ale pýta sa, kto mi podá ruku. Žiakovi, ktorý má písať písomku, bola tiež podaná ruka, a nielen ruka, ale celá prítomnosť jeho učiteľa, učiteľky, ktorí žiaka skôr ako ho postavili pred skúšku, obdarili záujmom, vzdelávaním a výchovou. Podobne je každý človek zásadne obdarovaný. Nielen svojou existenciou, ale aj Bohom, ktorý nás do existencie povolal. Chceme si sťažovať, že tá existencia je slobodná, že nám Boh dal možnosť odpovedať na jeho lásku, ale aj možnosť povedať nie? Alebo budeme závidieť Márii, že ju miloval viac a jej ľudskú slobodu uchránil od každej škvrny hriechu? Kresťanstvo sa o týchto témach vyjadruje dosť poeticky. Mária sa cez obraz svojej nepoškvrnenosti predstavuje ako kvet, ktorý sa celkom otáča za slnkom. Nie na základe vlastnej schopnosti, ale na základe schopnosti slnka žiariť a hriať. V zásade však ide o pripomienku a povzbudenie nám všetkým. Ste slobodní, teda aj skúšaní, ale predovšetkým ste Bohom milovaní. Vážme si to a otáčajme sa celým svojím životom k Bohu, darcovi nášho života.