Pre každého z nás je veľmi dôležité mať domov. Vedomie domova prežívame aj v našich kostoloch. Dnes v našej cirkvi slávime výročie posviacky kostola Najsv. Spasiteľa v Ríme, ktorý nazývame Lateránska bazilika. V prvých storočiach kresťanstva sa kresťania stretávali v súkromných domoch. Až v r. 324 dal cisár Konštantín postaviť prvý kostol pre rímskeho biskupa. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Pán Ježiš odmietol všetko, čo narúšalo duchovný charakter chrámu v Jeruzaleme. Podľa evanjelia sv. Jána povedal: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu“ (Jn 2,16)!
Sami máme často skúsenosť so spôsobom života, ktorý je postavený na trhu; veľká časť nášho života sa odohráva akoby na tržnici, veľa vzťahov v našom živote je založených iba na predávaní a kupovaní. O to viac potrebujeme miesto, ktoré nie je trhoviskom. To najdôležitejšie v našom živote sa nedá kúpiť. To najdôležitejšie prijímame vždy len ako dar. Naše jestvovanie, náš život, naše vzťahy musia byť založené na nezištnosti. Žijeme z Božej lásky, ktorá je nezištná, a každá ľudská láska je pravá len vtedy, ak sa podobá nezištnej Božej láske. Život sv. Martina, patróna našej arcidiecézy, bol založený na vedomí nezištnej Božej lásky a v odpovedi na ňu v pozornosti voči bratom a sestrám. V príbehoch o sv. Martinovi sa zachovala spomienka na jednu úsmevnú situáciu, keď na jednej zo svojich ciest uvidel práve ostrihanú ovcu. Vtedy poznamenal: „Splnila požiadavku evanjelia, mala dva obleky a jeden poskytla tomu, kto nemá žiadny. Takto musíme konať aj my.“
Nad touto situáciou sa dá usmiať, ale v podstate predstavuje sv. Martina ako človeka preniknutého vedomím Božej lásky, ktorá sa zdieľa a pomáha. Tento spôsob myslenia nadobudol sv. Martin preto, lebo jeho duchovným domovom bolo prežívanie Božej lásky, ktorá ho viedla k pozornosti a službe voči iným. Aj v tomto roku chceme prejaviť našu lásku svätomartinskou zbierkou. Tento rok ju venujeme na školské pomôcky pre sluchovo postihnuté deti. Títo ľudia majú veľkú ťažkosť počuť slová o láske, ale o to viac sú vnímaví na prejavy lásky od svojich blízkych. Chceme im v duchu sv. Martina dať malý prejav lásky aj my. Nech nás k tomu žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. (Podpísaný S. Zvolenský.)
Toľko biskupský list k sviatku sv. Martina. V liste sa najprv naznačovalo, že samotné kostoly sú tým duchovným domovom a miestom, ktoré máme chrániť pred trhovým spôsobom myslenia a konania. Ja by som to trochu poopravil – nie kostol je tým duchovným netrhovým miestom, ale cirkev, a zasa nie cirkev ako organizácia s mnohými úradmi, ale základ cirkvi, ktorým je podľa apoštola Pavla Kristus. Na Kristovom základe sa stavia budova, ktorá je podľa Pavla obrazom pre spoločenstvo kresťanov. „Vy ste Boží chrám“ (1 Kor 3,16-17), píše apoštol. Pán Ježiš, keď vyháňal predavačov z chrámu, tiež nezachraňoval pred znesvätením predovšetkým chrám v Jeruzaleme, ale bolo to vážnejšie – on spochybnil jeho zmysel. Jánovo evanjelium vysvetľuje Ježišov výrok o zborení a novom postavení chrámu tak, že hovoril o chráme svojho tela (Jn 2,21). Teda ani židovský, ani žiaden kresťanský chrám sa nestal základom života kresťanov a existencie cirkvi, ale chrám Ježišovho života, jeho evanjelium a dar ním zoslaného Ducha Svätého.
Všetko z cirkevnej organizácie, čo je okolo našich životov, chrámov Ducha Sv. vytvorené, je len ako dočasné lešenie okolo budovy. Kardinál Joseph Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) v r. 1990, keď hovoril o obnove cirkvi, povedal, že nejde o to, aby sme cirkev vždy nanovo budovali, modelovali či vymýšľali, ale aby sme vždy znova odstraňovali naše pomocné konštrukcie... Tie potrebujeme, aby sme v danej dobe a na konkrétnom mieste mohli hovoriť a konať. Cirkevné štruktúry, úrady a zákony nie sú niečím zlým, naopak, do istej miery sú nutné a potrebné. Ale ony ostarievajú a často potom zacláňajú výhľad na to podstatné. Preto ich musíme opakovane ako zbytočné lešenie odstraňovať. „Reforma cirkvi je v tomto odstraňovaní, aby sa živý Kristus stal viditeľnejším“, povedal kardinál Ratzinger.
Aj v biskupskom liste napokon zaznelo, že pre sv. Martina tým skutočným duchovným domovom nebol niektorý kostol, ani samotná cirkev, ale prežívanie Božej lásky. A čím dosvedčíme, že táto láska nie je prelud alebo niečo, o čom len vyprávame? Jedine službou voči iným ľuďom, voči tým, čo to najviac potrebujú.
K takémuto prežívaniu a konaniu cíťme sa všetci pozvaní!