Odpoveď nám môže dať modlitba dnešného dňa. V nej najprv oznamujeme Bohu, že máme radosť, že dnes môžeme osláviť zásluhy všetkých „jeho“ svätých. Následne sa oznamuje, že títo jeho svätí sú aj naši priatelia, orodovníci, ktorí sa u Boha prihovárajú za nás (robia nám protekciu). Ako výsledok tejto protekcie očakávame dar Božej milosrdnej lásky, do ktorej budeme celkom prijatí. Modlitba dnešného dňa vyjadruje vlastne podstatu cirkvi, spoločenstva kresťanov. Základom je dôvera v Božiu milosrdnú (nezaslúženú) lásku. K tomu sa pripája skúsenosť, že množstvo ľudí je svätých, a oni nie sú sami pre seba, ale vo svojej svätosti sú našimi priateľmi, podporovateľmi.
Svätých zväčša vnímame ako ľudí, ktorým sa výnimočne podarilo stať svätými. Dnes však naša cirkev nehovorí o zvláštnych svätých ľuďoch, ale zdôrazňuje sa spoločenstvo Boha, svätých a nás. Zdôrazňuje sa cirkev vo svojej podstate ako spoločenstvo svätých. „Verím v Ducha svätého, svätú cirkev všeobecnú (katolícku), spoločenstvo svätých“ – tak to vyslovujeme vo vyznaní našej viery. To spoločenstvo svätých sme aj my. Preto sa dnes nehovorí o niekoľko málo svätých, ale o nás všetkých. Pri všetkej našej ohraničenosti sa chce dnes ukázať, čím naozaj sme. Ukazuje sa to na našom živote, v našej tvári, v našich zápasoch, láskach, bolestiach i v našom zomieraní: Sme, ako sa píše už v prvej knihe Sv. Písma (Gn 1,27), obrazom Božím, sme jeho milovanými synmi a dcérami. Sme napriek všetkým obmedzeniam schopní dôverovať, schopní darovať sa, milovať, konať dobro, a to aj tak, že sa nepýtame, či sa nám to oplatí.
Dnes na sviatok Všetkých svätých a zajtra pri Spomienke na všetkých verných zosnulých prežívame dve svoje základné podoby. Je to ako s tými dvomi stranami jednej mince. V cirkvi Kristovej sme obyčajní telesní ľudia, často biedni a zraniteľní, slabí a nedokonalí a samozrejme smrteľní. Zároveň sme v našej cirkvi svätí, lebo naše spoločenstvo patrí Bohu, nedržia ho naše schopnosti, ale Božia láska, v ktorej sme ukrytí. Niekedy v živote niektorých ľudí zažiari táto skutočnosť temer ako blesk z neba do prostredia našej všednosti. To sú životy tých kresťanov, ktorých možno odôvodnene označiť za príkladných nasledovníkov Ježiša Krista. Koncom stredoveku počas reformácie kresťania – protestanti kritizovali úctu svätých, zdalo sa im, že je prehnaná a že svätí sa posúvajú na miesto Ježiša Krista, akoby od nich závisela ľudská spása. V súčasnosti už katolícka cirkev a cirkev evanjelická našli zhodu v tom, čo je základom úcty svätých: Svätí sú ľudia, ktorí neukazujú na seba, ale na Boha a jeho milosť. Tak sme to dnes počuli v prvom čítaní: „Spása patrí nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi. Chvála a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“
Uctievaním svätých teda nevyvyšujeme ľudí, ale vzdávame vďačnosť Bohu, ktorý nás povolal k svätosti, vyznávame vieru v moc jeho milosti, ktorá je mocnejšia ako náš hriech, a hlásime sa k jeho dobrote, v ktorej nás stále povoláva k svätosti. Spomeňme si dnes na svätých ľudí z našej blízkosti (zvlášť na našich celkom blízkych ľudí) a poďakujme sa za nich, že aj ich príklad nám pomáha, aby sme sa neuzavreli do seba, ale vždy zo seba vyšli, otvorili sa láske a žili evanjelium.