Dnes slávime v našej farnosti poďakovanie za úrodu. Úroda sa zväčša chápe ako to, čo sme zasadili v záhradách a na poliach, čo nám vyrástlo a urodilo sa . Určite je veľmi potrebné poďakovať sa za úrodu ľuďom, ktorí sa starajú o prípravu jedla a nápojov pre naše živobytie. Oni pracujú v primárnej ekonomickej sfére, aj keď v súčasnosti čoraz viac ľudí pracuje v iných oblastiach. A iste je veľmi dôležité poďakovať sa aj Bohu za jeho dary a požehnanie, aby sme vôbec mohli žiť a mať nejakú úrodu. Predsa, čo znamená poďakovať sa Bohu za úrodu? Pri formálnom prosení a ďakovaní nám totiž hrozí nebezpečenstvo skrytého sebectva, ktoré sa dá vyjadriť slovami: My sa modlíme, a ty nám, Bože, daj! Sú ale dary prírody a dary Božie jednoducho pre nás? Nie sme tu akosi aj my pre niekoho?
Odpoveď, a to vôbec nie lichotivú, nám dnes dáva čítanie z proroka Izaiáša a dnešné evanjelium. Situácia nás ľudí je v rozprávaní proroka znázornená ako vinica či záhrada, ktorú si pripravil Boh. Pozícia záhrady a úrody sa však oproti zaužívanej predstave obracia: už nie my ľudia čakáme, čo sa nám urodí, ale Boh čaká na nás, čo my porodíme a urodíme. V závere textu to prorok povie jasne: mali sme porodiť právo a spravodlivosť, nie kvílenie a bezprávie. Vzťah majiteľa vinice k jeho vinici ako obraz pre vzťah Boha a ľudí je z viacerých strán zaujímavý. K svojmu majetku máme osobný vzťah, k živým tvorom bližší ako k veciam. Vzťah, ako je opísaný u proroka, môže sa nám však zdať prehnaný. Majiteľ vinice je nazývaný miláčik a priateľ. Vinica teda nie je len majetok, ktorý má prinášať úžitok, vinica je srdcová záležitosť. Nezabúdajme, že tu ide o metaforu pre vzťah Boha a ľudí. Pred Bohom nie sme veci, sme živý organizmus ako vinica, ktorá má rásť a prinášať ovocie.
Niektorí myslitelia hovoria o ľudskej existencii, že sa uskutočňuje stávaním teda rastom. Dozrievame, nie sme hotoví. Otázka je, čo je hýbateľom dozrievania. V priateľskom a milujúcom vzťahu sa dozrieva prijímaním podnetov od toho druhého a odpovedaním na ne, a tiež partnerskou spoluprácou, ktorá prekračuje hranice súkromia a otvára sa pre iných. Presne takto si proroci predstavovali vzťah Boha a ľudí. Vďaka tomuto vzťahu, v ktorom nás má niekto rád, stávame sa ľuďmi, rastieme a dozrievame. Nie sme pred Bohom figúrky, sme partneri. A naša zrelosť sa pozná podľa ovocia. O úrodu sa máme podeliť, lebo úroda z dobrej vinice nie je len na vlastnú spotrebu, na reprodukciu, ale na obohatenie mnohých. Ak si niekto z ľudí mimo kresťanskej viery a cirkvi predstavuje, že Bohu máme odovzdávať úrodu ako zlému feudálovi, tak nech si všimne presný text Izaiášovho príbehu o vinici. To, čo čakal Boh, nebola prázdna poslušnosť, podriadenie sa ako na starých obrazoch zo staroveku, kde sú poddaní znázornení ako ľudia plaziaci sa pred svojím pánom a on im dáva nohu na krk. V biblickom obraze nejde o podriadenosť, ale partnerstvo, navyše také, čo má porodiť právo a spravodlivosť.
Mnohí moderní ľudia sa rozišli s náboženstvom, lebo sa nazdali, že inak by nemohli byť emancipovaní. V reálnej politike a ekonomike moderných liberálnych krajín to však zväčša vyzerá tak, že emancipácia sa chápe ako neobmedzené využívanie prírody, ktorá sa nemôže brániť, a tiež ľudí, ktorí sú držaní v závislom postavení. Vlastne je to presne tak, ako v Ježišovom podobenstve. Podľa neho vinica úrodu priniesla, ale vinohradníci sa s ňou odmietli podeliť. Dokonca zabili syna majiteľa vinice, aby už nikdy nikto od nich nič nepožadoval. Tento problém nie je teoretický problém viery alebo neviery. Lebo aj pred neveriacim človekom zostáva otázka: Pred kým alebo čím sa skláňaš, koho alebo čo si vážiš tak, že sa tým cítiš zaviazaný? V praxi , keď sa táto otázka odmietne zodpovedať, stáva sa vinica – svet prírody, ale aj svet ľudí – priestorom bezuzdného vykorisťovania. My ako veriaci ľudia sa však z tejto otázky nesmieme vynechať a zmysel biblickej výpovede otočiť proti neveriacim. Prorok predsa neadresoval svoju výzvu pohanom, ale veriacim židom, podobne Ježiš neadresoval svoje rozprávanie nízkym hriešnikom, ale najvyšším náboženským predstaviteľom.
Toto rozprávanie o vinici, ktorá neprináša úrodu, je predovšetkým o nás, o nás ako cirkvi. Včera bolo sv. Františka Assiského. Svet si z neho vzal aspoň to, že zo 4. októbra urobil „Deň zvierat“. V novinách vyšli články, že so zvieratami nemáme zachádzať ako s vecami, ale ako so živými tvormi. Áno, som celkom za. My ako cirkev si zo sv. Františka však musíme vziať omnoho viac. On žil v časoch, keď predstavitelia cirkvi boli neúnosne bohatí a spupní. Ba dokonca vyzývali k násiliu voči nekresťanom. František sa nepostavil priamo proti namysleným biskupom a kňazom, ale na prvé miesto dal osobný vzťah k Ježišovi a osobný vzťah k trpiacim ľuďom. To, ako tieto dva osobné vzťahy žil, bolo také silné a tak jasne podľa evanjelia, že ani pápež a biskupi nežijúci podľa evanjelia, nedovolili si Františkovi jeho štýl života zakázať, ba dokonca mu ako laikovi dovolili hlásať evanjelium.
Ak sa na to cítime (a mali by sme sa), nech je Františkova cesta aj cestou pre nás, ako v našej cirkvi nezradiť Boha ani blížnych a priniesť bohatú úrodu!