Na dnešnú nedeľu pripadol sviatok svätého Kríža. Sviatok pôvodne vznikol na pamiatku posvätenia „Baziliky zmŕtvychvstania a umučenia Pána“ v Jeruzaleme, ktorú dal na Golgote postaviť cisár Konštantín. Kostol bol posvätený 13. 9. roku 335. Na druhý deň vyzdvihli pred zástupmi ľudí kríž, ktorý roku 325 našla cisárova matka Helena a o ktorom sa tradovalo, že je to drevo, na ktorom zomrel Ježiš. Či skutočne išlo o Ježišov kríž, to je téma pre historikov a ďalších odborníkov. Viac ako historická hodnovernosť kríža nás zaujíma odkaz, ktorý nám Ježišov kríž dáva.
Nám, zvyknutým na obraz kríža, možno sa zdá jeho odkaz či zmysel samozrejmý, ale keď sa nad otázkou zamyslíme, odpoveď nie je jednoduchá. Každý, kto niekedy vysvetľoval deťom, kto je ten človek na kríži a prečo a ako, uzná, že vysvetľovať to nie je vôbec ľahké. Ľahké nie sú ani biblické čítania na dnešný sviatok. Podľa príbehu zo Starého zákona Boh potrestal ľudí hadmi, a potom ľudí zachránil pohľad na hada. Podľa apoštola musel sa Ježiš stať poslušným Bohu až na smrť, aby ho Boh mohol povýšiť. A podľa evanjelia musel byť Syn človeka vyzdvihnutý ako kedysi ten had na púšti, aby veriaci získali večný život.
Za týmito vyjadreniami sú predstavy, na ktoré sa časom zabudlo a ich význam sa nám zahalil. Zostal len pocit, že muselo sa stať najprv niečo strašné, aby nám Boh mohol pomôcť a zachrániť nás. Takto posunutá predstava však veľmi mýli a kriví obraz Boha. Stratilo sa aj vedomie toho, z čoho by nás Boh mal zachrániť. Niektorí súčasní filozofi v tejto súvislosti poukazujú na to, ako sa človek v dnešnej spoločnosti dostáva opäť do stavu otroka, ktorého život má len hodnotu pracovnej sily, nie však hodnotu človeka, s ktorým sa ráta ako s partnerom a spolutvorcom. Slovo otrok (sluha) sa spomínalo aj v texte apoštola Pavla. Apoštol najprv píše, že Ježiš Kristus stal sa akoby otrokom, a tak rovný ľuďom. Ľudskosť sa tu chápe ako stav otroka, nad ktorým vládne smrť. Kto však neprijme svoju ľudskú situáciu ako slepý a prázdny údel otroka, kto odmietne len „prežívať“, kto prácu nechápe len ako otročinu, ale ako tvorbu i sebatvorbu, kto svoje vzťahy neberie len ako „úlety“ z otupenia, ale aj ako možné záväzky k láske, ten prestáva byť otrokom slepého osudu a smrti a stáva sa človekom, stáva sa bratom pre iných i pre svet. Môžeme diskutovať, kedy sa takýto výstup z otročiny udeje, ale apoštol už odpovedal: Vtedy, keď sa ako Ježiš nik nehrá na „boha“, ale stane sa poslušným, už nie smrti, ale Bohu, a to aj za cenu smrti na kríži. Vtedy nás Boh sám povýši a podľa obrazu Ježiša učiní z nášho života miesto svojej prítomnosti.
Toto pochopenie a táto skúsenosť je za tými zvláštnymi rozprávaniami, ktoré sme dnes čítali zo Sv. Písma. Skúsenosť, že my ľudia tak, ako kedysi Izraeliti, chvíľu zatúžime byť slobodní a uveríme Bohu, že sa to dá, ale potom sa vrátime späť a nechceme bojovať o seba a svoju slobodu. Podľa Biblie, kto však odmietne bojovať o svoju identitu a slobodu, odmieta aj Boha. Hady sú v Biblii obrazom plaziaceho sa, skrytého nebezpečenstva, ktoré, keď nás dosiahne, postupne otrávi naše vzťahy k Bohu i chápanie našej ľudskosti, a zničí nás. Ako sme počuli, toto zlo nie je Bohom jednoducho odstránené, ale je vystavené – nie na obdiv, ale na výstrahu, lebo bojovať nesmieme prestať. Keď kresťanstvo použilo tento starý obraz, posunulo jeho význam. Vystavené na výstrahu už nie je nebezpečenstvo, ale Ježiš na kríži je vyzdvihnutý, aby nás povzbudil jeho boj s tým, čo ničí našu ľudskosť. Kto sa na neho pozrie, bude uzdravený. Nie na kríž ako vec, ale kto sa pozrie na význam a obsah jeho kríža, jeho príbehu, v ktorom sa Ježiš na nič nehral, ale slúžil a miloval až po smrť.
Biskup Erwin Kräutler, pôvodom z Rakúska, ktorý pôsobí dlhé roky v Brazílii, hovorí, že Veľký piatok oslavujú brazílski katolíci omnoho viac ako Veľkú noc. Od rána na Veľký piatok tiahnu ulicami miest po celé hodiny sprievody krížovej cesty a popoludní vo všetkých kostoloch davy ľudí prídu na bohoslužbu o umučení Pána. Aj ten, kto nejde do kostola po celý rok, ide na Veľký piatok. A celkom všetci idú pobozkať kríž a rany Kristove. Slávi sa aj veľkonočná nedeľa, ale s Veľkým piatkom sa to nedá porovnať. Prečo taká účasť na Veľký piatok? „Asi preto, že s utrpením majú ľudia veľmi osobnú skúsenosť“, hovorí Erwin Kräutler. „So vzkriesením už menej. Cítia, že Ježiš je s nimi solidárny v utrpení, preto vládzu uniesť to svoje utrpenie, a nielen uniesť, ale aj bojovať o svoju česť, svoju slobodu, svoju vieru. To sa u brazílskych katolíkov prelína a prepája. K tomu ich vedie cirkev v Brazílii, iste nie všetci, ale väčšina biskupov a kňazov. V Európe ľudia menej držia spolu a menej prijímajú zodpovednosť za svoju cirkev. V tomto sa cirkev v Európe môže veľa učiť od cirkvi v chudobných krajinách“, pripomína Kräutler.
Aj my v Dev. N. Vsi sa chceme učiť. Dívať sa na Ježišov kríž, vidieť svoje kríže a aj to, ako ich premieňať z bremena na záväzok lásky, ktorým sa posilníme a v ktorom vždy znova zabojujeme za svoju slobodu a ľudskosť.