Ak sa započúvame do dnešných slov apoštola Pavla z 8. kap. jeho Listu Rimanom, ukáže sa nám ešte iná možnosť. Apoštol naznačuje, že všetko dobre dopadne, avšak za podmienky, že milujeme Boha. Ak ho milujeme, prijímame jeho oslovenie (pozvanie), cítime sa ním poznaní a prijatí, teda v zásade sme „na poriadku“. Apoštol to napísal vznešenejšie: sme nielen na poriadku, ale ospravedlnení (ani Boh nám nič nevyčíta), aj oslávení.
Ako to Pavol myslel? Ak sa pozrieme na súvislosti v jeho Liste Rimanom, všimneme si, že jeho myšlienky sú súčasťou väčšieho textu (7-8. kap.), kde apoštol kladie otázku, či žijeme zo zákona alebo z Ducha. Zo zákona – to je život v tej predstave, že sme niečím či niekým riadení, určovaní, zaradení. Teda osud alebo Boh ako osud; niekto povie, že príroda alebo sociálna podmienenosť. Pavol myslel zaiste aj na Mojžišov zákon, čiže na súbor židovských náboženských predpisov, ktoré sa časom vnímali viac ako hrozba trestom než opora pre život. Iste, proti zákonu, ktorý ma zväzuje, možno sa vzbúriť. Z gréckej mytológie poznáme príbeh o Prométheovi. On sa vzbúril voči bohom, ukradol im oheň a chcel ho dať ľuďom. Bohovia ho však potrestali a prikovali na skalu. Príbeh skončil pesimisticky: nemožno sa vzbúriť voči osudu, voči bohom. Bájneho Prométhea si podnes berú za vzor niektorí ateisti. Aj na Slovensku je nejaká ateistická spoločnosť s týmto názvom. Chápem tento motív vzbury. On však má dôvod len vtedy, ak platí predpoklad pre vzburu: Život je existencia pod zákonom, existencia pod bohmi, ktorí sa s nami nebavia. V takom prípade však vzbura nemá zmysel. Musí skončiť zle, zákon sa pomstí, príde nevyhnutne ako smrť.
Apoštol (a prvotné kresťanstvo) má inú skúsenosť. Človek nie je v situácii Prométhea, ale Ježiša. Ježiš sa nevzbúril proti Bohu, nežil však ani ako ten, čo za nič nemôže, a nezhodil všetku zodpovednosť na Boha. On sa cítil Bohom milovaný a na jeho lásku odpovedal. Preto mohol zažiť – ako píše apoštol – že „tomu, kto miluje Boha, všetky veci slúžia na dobro“ (Rim 8,28). Pavol to nemyslel tak, že sa nám nič zlé stať nemôže. Čítame v jeho listoch o strádaniach, ktoré musel prestáť. Sám sa až čuduje, ako to všetko vydržal. Dal si odpoveď, že vďaka milosti, láske Božej, ktorá mu bola darovaná. Takejto láske sa nedá lacno odovzdať. My s ňou máme najprv skúsenosť len ako s túžbou, ktorej sa ani neodvážime veriť, ale keď tej túžbe dáme priestor, odrazu pocítime, že nám fúka do plachiet a ženie nás vpred ako loďku na mori. Tam, v priestoroch neznáma, sa naša viera, naša predstava, že sme v zásade milovaní, vyskúša a otestuje.
Apoštol píše v tomto prípade o predurčenosti. Toto však nie je predurčenosť, ako sa nazdávajú pomýlení ľudia, že ak je Boh všemohúci a vševediaci, tak vopred o nás rozhodol. Apoštol, keď sa na to presnejšie pozrieme, hovorí o predurčenosti k „obrazu jeho Syna“, teda Ježiša. V zásade hovorí: máme nato „byť ako on“. Preto sa pri krste pripomína: Si pokrstený, aby si sa stal ako Ježiš Kristus kňazom, prorokom a kráľom – aby si skúsil Božiu lásku a niesol ju ďalej ostatným ľuďom. Pozvanie takto žiť má byť východiskom pre každého kresťana. Problémom je, že kresťanstvo nie je vždy žité vo svojej podstate, ale často len povrchne poňaté ako spoločenské zaradenie. Keď okolo r. 1500 prišli Španieli do Ameriky, pokladali si za povinnosť pokrstiť domorodcov. Ukazovali im kríž a obrázky svätých, a keď Indiáni po kríži a obrázkoch postúpali, brali to za prejav zlého ducha a kruto ich pozabíjali. Ani im nenapadlo, že domorodcom nemali ukazovať obrázky, ale svoju lásku, bratstvo a spoluprácu. Za ľudí, ktorí dnes súčasnej sekulárnej spoločnosti ukazujú len symboly a poučky našej viery, ale nie svoju lásku, sa musíme hanbiť a kajať. To sú tí, ktorí radi súdia iných, aby zakryli vlastnú pachtivosť po moci a peniazoch. Skutoční kresťania boli tí, ktorí už pred 500 rokmi tvrdo kritizovali údajné právo Európanov vládnuť nad domorodým obyvateľstvom a na univerzitách v Španielsku presadili koncept ľudských práv, ktoré platia pre všetkých ľudí, nielen pre kresťanov.
Tento koncept ľudských práv v zásade vychádza z dôvery, že Boh nás všetkých povolal za svoje deti, pokrstených i nepokrstených. Pokrstení sa však aj vedome tešia z tohto povolania a snažia sa naň pred Bohom i ľuďmi vedome odpovedať.