Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 13.7.2014

15. nedeľa cez rok (A)
Rim 8,18-23
Autor: Karol Moravčík

Minulú nedeľu som hovoril, aké dôležité je konať z nadšenia pre niečo dobré a pekné a ako je dôležité po niečom takom túžiť. Nič však nie je samozrejmé a jednoduché. Vieme si predstaviť, že po takom výprasku, ako pred pár dňami schytali brazílski futbalisti, ich priaznivci zanevrú na futbal. Asi nie navždy. Vážnejšie je to vo vzťahoch. Koľkí prestali veriť v lásku, keď sa sklamali. Bolo by veľmi zlé, ak by ostali sklamaní navždy. Ešte vážnejšie je to v postoji k životu celkove. Každý dospelý človek má skúsenosť s bolesťou (či už sa týka jeho samého alebo iných). Myslím na skúsenosť s veľkou bolesťou, takou, čo vedie do smrti, a tiež myslím na to, že niektorí po takej skúsenosti už nevládzu veriť v život, ba ani nevládzu žiť.

Toto je veľmi vážne. Najmä preto, že mnohí dnešní ľudia pred bolesťou a smrťou z viacerých dôvodov zatvárajú oči i uši. Apoštol Pavol v dnešnom úryvku z Listu Rimanom píše o veľkej bolesti. Odvážne tvrdí, že máme veľké trápenia, ale v porovnaní s tým, čo nás čaká, sú ničím. Skúsenosť s bolesťou (nielen ľudskou, ale aj celej prírody) nazýva otroctvom a skazou, ale pozná aj túžbu po vyslobodení z nej. Túto túžbu zvláštne nazýva túžbou po zjavení sa synov Božích. Toto zjavenie je to, na čo môžeme uprostred trápení dúfať, na čo môžeme čakať.

Keď sa prehrá v športe, čaká sa na šťastie, ktoré sa raz vráti. Dá sa pre to aj čosi urobiť. Nenadarmo sa vraví, že šťastie praje pripraveným. Keď sa sklameme v láske, možno sa tiež čaká na šťastie a možno sa preň aj čosi urobí. Keď nám však niekto blízky zomrie, alebo keď vieme, koľkí dobrí a nevinní ľudia predčasne zomierajú, na šťastie nečakáme a ani pre zmenu daného stavu už nič nerobíme. Šťastie ani žiadna námaha už v týchto prípadoch nepomôžu. Zostanú len dve viery: Jedna v koniec, druhá v nový začiatok. Pre vieru v koniec hovorí skúsenosť s bolesťou a smrťou. Ktosi povedal, že smrť je vlastne skutočným pánom sveta; jej sa všetko podrobuje. Pre vieru v nový začiatok hovorí skúsenosť s túžbou po živote. Zaiste, túžba je len začiatok začiatku. Z úprimnej túžby žiť sa však stáva túžba milovať a taká túžba pokračuje a rastie. Pesimisti môžu povedať, že túžba je aj vášeň, a tá býva ničivá. Práve preto apoštol hovorí o túžbe po zjavení sa synov Božích, nie synov Zlého. Deti na svet môžu prichádzať aj z násilia a umelej manipulácie. Kto však túži po živote tak, že túži po láske, túži po tom, aby sa jeho deti narodili z lásky. Podobné platí pre každú prácu a každú činnosť. Žitá a praktizovaná láska nedajú celkom zabudnúť na smrť, ale dávajú skúsenosť, že niečo je silnejšie ako smrť.

Tu začíname chápať, o akom zjavení sa synov a dcér Božích hovorí apoštol. Kresťanstvo vyznáva Ježiša ako Božieho syna. Pavol tentoraz hovorí o Božích synoch v množnom čísle. Ježiša nazývame Božím synom  pre jeho vzťah k Bohu ako Otcovi, pre jeho konanie, v ktorom Otca počúval a konal jeho vôľu. Osobitne nazývame Ježiša Božím synom pre jeho vzkriesenie. Toto vyznanie v Ježišovo Božie synovstvo sa však nedeje ako obdivovanie niekoho, kto je vysoko nad nami. Zrodilo sa z našej skúsenosti, že my, ktorí sa tešíme, že žijeme, a súčasne sa trápime nad tým, že žijeme s výhľadom na smrť, vďaka Ježišovi poznávame, že môžeme zažiť nový začiatok. My hriešni a slabí sme schopní túžiť po láske a konať z lásky, a to nielen vtedy, keď z toho máme priamy prospech. Konaním z lásky sa živí viera v život. Kresťansky povedané, stávame sa podobní Ježišovi, stávame sa Božími deťmi. Postupne, pomaly, ale stávame sa. Na to myslí Pavol, keď kresťanom v Ríme píše, že očakávame zjavenie sa Božích synov a dcér. Kresťania v Ríme už neverili na zbožštenie cisára, neverili, že ľudia moci, úspechu a bohatstva sú božskí (bohovskí). Naopak, uverili, že Ježiš konajúci z lásky je božský a že nám pomáha dospieť do plnej slobody a krásy Božích detí.

Rozhodnutie pre vieru v koniec alebo pre vieru v nový začiatok je na nás. Pre vieru v koniec svedčia všetky zlé skúsenosti; pre vieru v začiatok všetky dobré. Predvčerom mal sviatok sv. Benedikt (+547), ktorého pokladáme za patróna Európy. Žil okolo r. 500, keď na územie strednej a južnej Európy (kultúrnej a kresťanskej) prišli barbari a temer všetko zničili. Benedikt pochádzal z lepšej rímskej rodiny. Keď videl, ako všetko upadá, neuveril v koniec sveta, ale rozhodol sa hľadať Boha v tichu, modlitbe a poctivej práci. Odišiel do samoty, a keď sa k nemu pridali ďalší, založil spôsob života, ktorý nazývame mníšsky. Historici hodnotia jeho čin ako rozhodujúci príspevok k znovuobnoveniu kultúry a hospodárstva v Európe po príchode barbarov. Cez spoločenstvá benediktínskych mníchov vznikli oázy práce, modlitby, umenia a vzdelanosti, ktoré sa postupne rozširovali. V susednom Rakúsku je podnes fungujúca sieť takýchto oáz a mnohí ľudia tam prichádzajú hľadať seba, oddych a Boha.

Cieľ sv. Benedikta nebol politický. Predsa jeho dôsledkom je aj zažitie Božieho kráľovstva na zemi. Aspoň v náznaku, začiatku. Podobne môžeme konať aj my vo svojom živote. A tak spoznať, že nespejeme ku smrti, ale k novému začiatku z túžby po láske a po Bohu.