Väčšina ľudí to pozná, že na cirkevnom sobáši po tom, ako si novomanželia dajú sľub lásky a vernosti, povie sobášiaci kňaz vznešenú formulku: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Keď si odovzdajú aj prstienky, nezabudneme novomanželom pripomenúť, aby sa pobozkali. Na tento bozk od istého času prítomní hostia reagujú tak, že začnú tlieskať. Akoby si vydýchli: Podarilo sa to!
Dnes, keď cirkev slávi sviatok Najsvätejšej Trojice, číta sa ako druhý biblický text záver 2. listu apoštola Pavla Korinťanom. Apoštol tam dáva posledné usmernenia a nezabudne pripomenúť: Pobozkajte sa! Kresťanom v Korinte pripomína, aby sa radovali, zlepšovali, vzájomne povzbudzovali a pomáhali si v porozumení, ba v jednomyseľnosti. Ak sa o to budú snažiť, Boh ako darca lásky a pokoja, bude s nimi. Úplne na záver toto želanie trojito odstupňuje. Želá milosť čiže lásku Ježiša Krista, potom lásku Božiu a napokon spoločenstvo Ducha Svätého, teda lásku, ktorá nás drží pokope.
Pozdrav v tejto podobe: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými“, poznajú kresťania už dvetisíc rokov. Sám Pavol ho použil ako pozdrav, ktorý sa medzi kresťanmi objavil prv, ako sa on sám stal kresťanom. Skade sa vzal medzi kresťanmi tento pozdrav? Môžeme si všimnúť, že tento pozdrav vyjadruje niečo podobné ako tá záverečná formulka kňaza pri sobáši. Keď sa povie, že novomanželov spojil Boh a oni nech to nepokazia, chce sa povedať, že majú byť spojení nielen vzájomnou príťažlivosťou, ale ešte viac tým, čo ich priťahuje ako ideál, ktorý majú spolu dosiahnuť. Ani najlepší manželia nemajú svoje spolužitie zakladať na tom, že sú ideálni, ale na tom, že majú spoločný ideál, spoločnú predstavu o živote. Slovo Boh označuje tento ideál. Dôležité je, ako si tento ideál predstavujeme. Podobne ako v manželstve aj v živote celkove platí, že náš ideál si možno predstavovať ako zátišie, ako kútik, kam sa schováme. Také čosi potrebujeme. Zároveň ale vieme, aké je to nebezpečné skryť sa niekam do zátišia, kde nás už nik nevyruší. Vtedy sa začne starnúť a stagnovať. K životu potrebujeme aj niečo, čo nás vždy znova zobudí k novému záujmu a k oživenej láske. Nik nemôže žiť len zo starých skúseností. Potrebujeme prijímať aj nové, vyhľadávať ich a vytvárať. Potrebujeme sa stávať novými ľuďmi. Nebudeme rokmi mladší, ale môžeme a máme byť novší.
Keď som mal včera veľa povinností, vzdychol som si, kedy sa pripravím na kázeň. Jedna priateľka mi s humorom povedala, aby som vytiahol niečo spred rokov, že ľudia si aj tak na to nepamätajú. Možno nepamätajú, ale chvalabohu ani ja sa nepamätám. Nie žeby som niečo nenašiel vo svojich papieroch či na internete, ale priznám sa, že keď sa pozriem na texty spred roka či dvoch, zdajú sa mi cudzie, hoci som ich sám napísal. Jednoducho som inde a nová situácia si žiada nové otázky a nové odpovede. Aby sa v nás tie nové otázky ozvali a nové odpovede prišli, potrebujeme niekoho, kto nás vyruší z pokoja a uvedie do pohybu. To má byť ten ideál, čo nás ťahá dopredu. Apoštol Pavol ho opísal tak, ako to počul od prvých kresťanov: Boh, ktorý sa nám dáva v Ježišovi, Boh, ktorý sa nám dáva ako Otec, Boh, ktorý sa nám dáva ako Duch (Boh v nás) a vytvára spoločenstvo. Dynamický Boh, Boh, ktorý je s nami v pohybe vzťahov.
Teologicko-filozoficky nazvali kresťania o tri storočia neskôr túto dynamickú predstavu Boha Svätou Trojicou. Moslimovia kresťanom vyčítali, že veria v troch bohov. Nie, neveríme v troch bohov, ale veríme, ba máme skúsenosť, že náš Boh je v pohybe. Zjavuje sa nám tak, ako to raz napísal básnik v jednej zbožnej piesni: Uvidel som ťa, Bože, na vrcholoch Tatier, počul som ťa pri zvuku organu v chráme, prihovoril si sa mi v slovách kňaza, ale najkrajšie si sa na mňa pozrel očami mojej priateľky... Pridať by sa mohli aj ďalšie skúsenosti. Povedané však stačí na to, aby sme pochopili, že veríme v Boha, ktorý nemá len jednu podobu, ale mnoho podôb. Nie preto, že si ho všelijako predstavujeme, ale preto, že ho všelijako skusujeme: cez prírodu i umenie, cez modlitbu i oči priateľa či priateľky.
Keď takto veríme, tak aj svoj život skusujeme – ako mnohoraký dar, a tak aj svojho Boha skusujeme – ako mnohorakého Darcu. To je ten Boh, ktorý nás nedáva dokopy ako suchý zákon, ale ako bozk, ktorý nás osvieži a poteší. Prajem nám všetkým na sviatok Sv. Trojice, aby nás dobrý Boh i dobrí ľudia vždy znova pobozkali, potešili a nanovo zobudili do života.