Kedysi mi jedna priateľka, povolaním architektka, rozprávala o projektoch tzv. komunitného bývania. Stretla sa s tým niekde v zahraničí; v zásade išlo o projekty, ktoré ľuďom nevytvorili len súkromné bývanie, ale byty boli navrhnuté tak, aby napomáhali vzťahy medzi ľuďmi, bývajúcimi v danom priestore. Možno bolo cieľom niečo podobné ako kedysi na dedine, kde sa ľudia jeden pred druhým nezamykali, kde si vzájomne pomáhali, niektoré práce vykonávali spoločne a spoločne sa vedeli postarať napr. o malé deti a starších ľudí.
Nebudeme teraz riešiť problémy bývania. Vnímanie rozdielu medzi bývaním a žitím za (pre) seba samého a bývaním, bytím či žitím spolu s inými a pre iných by nám však mohlo pomôcť v porozumení kresťanskej viery a Ježišovho posolstva. Hovorili sme o tom už minulú nedeľu: Dobrý pastier žije a obetuje sa pre svoje ovce. Ovce prestávajú byť ovcami, stávajú sa priateľmi a partnermi. Nie partnermi v obchode, ale v ľudskosti, v bratstve a sesterstve. V dnešnom evanjeliu Ježiš pokračuje podobne. Svojim učeníkom hovorí o svojom odchode. Neodchádza preto, aby ich opustil, ale aby im pripravil miesto, bývanie u nebeského Otca. On je cestou k Otcovi; kto po nej pôjde, nájde svoje miesto, istotu a domov. Podľa Jánovho evanjelia učeníci kladú Ježišovi otázky: pýtajú sa na cieľ i samotnú cestu, pýtajú sa aj na Otca. Ježiš sa v odpovedi odvolá na skutky, ktoré v ňom koná Otec, a čo je ešte zaujímavejšie, poukáže na skutky, ktoré budeme konať my, ak v Ježiša a jeho cestu uveríme.
Niekedy som mal problémy precítiť obrazy, ktoré používa Jánovo evanjelium. Zdali sa mi príliš vyšpekulované. Keď o nich dnes premýšľam, vidím, že potvrdzujú to hlavné: Ježišovo prebývanie medzi nami ako zjavenie Boha Otca. Ježiš predstavuje Boha ako otca (ako matku), teda ako darcu, a život, našu existenciu predstavuje ako dar. Ježiš nám ide pripraviť miesto. Ide nám darovať skúsenosť, že na život, dobrý život, sa už nemusíme dívať zvonka, ako keď sa dívame do televízora a vidíme tam zaujímavosti a krásy zo života cudzích ľudí. Ježiš nás pozýva ísť po jeho ceste, aby sme sa nedívali zvonka na to, čo je dobrý život, ale sami sa stali cestou, na ktorej sa ten život rodí a bohato preteká. Ježiš je tou cestou. Nie je v prvom rade učiteľom dobrého života ako nejaký mudrc či filozof, nie je v prvom rade politik, ktorý nám ten život vybojuje či vylobuje. Ježiš je tou cestou tak, že sa drží Boha ako matky a otca, že vedome vie o tom, že to, čo má, je darované, a to, čo je darované, nemá končiť u neho, ale má cez neho prejsť pre iných. Ako sa to dá dokázať, že to nie je sen, že to funguje? Počuli sme Ježišovu odpoveď: Nie ja, ale Otec, Darca, koná vo mne svoje skutky; pozrite sa na ne. A keď uveríte, pozrite sa na seba: Vy budete konať také isté skutky, ba aj väčšie.
Konáme Ježišove skutky? Poskytujeme istotu a domov tým, čo im domov chýba? Stojíme na strane tých, ktorým sa ubližuje? Darujeme sa, je náš život plodný, alebo je takpovediac len umelou existenciou ako figurína vo výklade? Podmienkou konania Ježišových skutkov je uveriť. Čo však znamená toto „uveriť“? Uverenie treba pokladať za dlhší proces, kde na začiatku je zdravá nespokojnosť. Z nej sa rodí túžba niečo zmeniť, a tá pokračuje zistením, že najprv musím zmeniť seba samého. A seba zmením tým, že sa dám k dispozícii tomu, cez ktorého prúdi obdarovanie, služba, láska... O sv. Františkovi z Assisi vieme, že pochádzal z bohatej rodiny a patril k tzv. zlatej mládeži. S priateľmi preflámoval celé noci. Zrodila sa v ňom však nespokojnosť. Sprotivil sa mu sebastredný a neužitočný život. Novým spôsobom objavil Ježiša. Nie ako sediaceho na tróne v nebi, ale ako Brata, ktorý sa mu prihovára uprostred sveta. Takéhoto Ježiša neobjavil cez cirkev bohatú a mocnú, ale cez cirkev chudobných, ktorí túžili po solidárnom a láskavom prijatí. Pritom sa dá povedať, že sv. František reálne neurobil pre chudobných nič. Nepostavil nemocnicu alebo niečo podobné. Urobil však čosi iné. On spolu s chudobnými žil, stal sa jedným z nich; pochopil, že chudoba nespočíva v tom, že nemáme nič, ale v schopnosti dávať (sa) a umožniť Bohu, aby dával cez nás.
Tá priateľka architekta, ktorá obdivovala v zahraničí projekty komunitného bývania, mi povedala, že si všimla aj to, že tieto projekty nesmú byť naivné. Fungujú len vtedy, ak ľudia veria, že patria spolu, že život je dar a zdieľanie a že svet je nám darovaný spoločne, nie ako handra, z ktorej si každý utrhne kúsok. Ježiš nám ponúkol projekt komunitného bývania u Otca a z Otca. Jeho projekt má dopady duchovné i celkom materiálne. Prijmime jeho ponuku a spoločne si overme, ako funguje.