Po tieto dni sme boli často v kostole. Veľa sme spolu zažili, premodlili, povedali si... Z textov Sv. Písma, ktoré sa čítajú na Veľkú noc, opakovane počúvame, že ľudia, ktorí uverili v Kristovo vzkriesenie, svedčili o svojej skúsenosti a odovzdávali ju ďalej. Dá sa dokonca povedať, že odovzdanie skúsenosti s Bohom, ktorý vzkriesil Ježiša, patrí k základným znakom kresťanskej viery: Verím, a teda sa i delím o svoju obohacujúcu skúsenosť.
Asi často máme pocit, že odovzdávanie viery sa nám veľmi nedarí. Mnohokrát vo vlastnej rodine. Čo sa dá v týchto prípadoch robiť? Najskôr si treba správne určiť problém. Ten problém totiž nespočíva v tom, že mám niekoho presvedčiť o svojich názoroch. Trochu som sa toho dotkol už včera, keď som spomenul rozdiel medzi ožarovaním a vyžarovaním. Ožarujú človeka, keď je chorý, alebo vyšetrovateľ na kriminálke si posvieti na podozrivého – niekedy doslova, a nie je to vôbec príjemné. Vyžarovanie naopak pôsobí príjemne, lebo sa cielene na nikoho nezameriava, ale zohrieva nás ako slnko alebo dobrá pec. Prirodzene vyžarujeme to, čo máme ako svoje vnútorné bohatstvo. Veriaci človek si uvedomuje, že svoje vnútorné bohatstvo nemá sám od seba, ale z daru, z milosti. Je vďačný za to, čo dostal, a zároveň si to nenecháva len pre seba. Neobťažuje iných svojimi náboženskými názormi, ale vyžaruje to, čo jeho samého zohrieva a posilňuje.
Dnes sme zo Skutkov apoštolov opäť čítali vyznanie apoštola Petra. Svoju reč mal povedať ľuďom v Jeruzaleme na sviatok Turíc, keď spolu s ostatnými dostal dar Ducha Svätého. Dnešný úryvok vynecháva časť, kde Peter vysvetľuje, prečo vôbec vyšiel na verejnosť a prečo hovorí o svojej viere, a podáva len záznam samotnej Petrovej reči. Ten dôvod je celkom zaujímavý. Peter potrebuje vysvetliť, čo sa s ním a ostatnými stalo – pôsobia totiž ako opití. Nie som opitý, hovorí Peter, a použije vtipný argument: Je predsa len deväť hodín ráno! (Aj náš hostinec pod kostolom má do deviatej zatvorené.) Potom Peter prejde na vážnejšie argumenty z Biblie a cituje proroka Joela (Joel 3,1-2), že Boh na ľudí vyleje svojho Ducha, čo znamená, že budú prorokovať, mladí ľudia budú mať videnia a starým ľuďom sa budú snívať sny. Prorokovaním možno rozumieť dar múdrej reči, ktorá nielen čosi komentuje, ale umožňuje vidieť do budúcnosti a nachádza spôsoby, ako do nej vojsť. Podobný význam majú videnia, vízie. Ide o túžby, ktoré dostávajú konkrétnu podobu, a my ich dokážeme realizovať. A podobné platí pre sny starcov. Dar Božieho Ducha umožní aj starým ľuďom, aby snívali, aby sa ešte tešili na budúcnosť a tvorili ju. Takže, dokazuje Peter, nie sme opití, ale dostali sme dar videnia a snívania, a sme toho takí plní, takí nadšení, že pôsobíme ako opití. V ďalšom pokračovaní svojej reči Peter spomína Ježiša, ako konal mocné činy, a priamo povie svojim poslucháčom: Vy ste ho nechali zmárniť, ale ja vám svedčím, že Boh ho vzkriesil a zbavil ho smrti... Aby posilnil svoju argumentáciu, odvolal sa napokon Peter na nespochybniteľnú autoritu kráľa Dávida a citoval z jeho modlitieb, žalmu 16 a žalmu 110.
Ak si porovnáme Petrov prístup a naše skúsenosti, môžeme si dať otázku: Pôsobíme niekedy v dobrom zmysle slova ako opití, teda nadšení? Nadšení svojou vierou? Ale zasa nie hocijako. Fanatikov a čudákov je predsa dosť. Má ísť o vieru, ktorá otvára budúcnosť, dáva vízie a sny mladým a starým, a to také, ktoré sa dajú uskutočniť. Využime tieto sviatočné dni aj na to, aby sme jasnejšie videli, z čoho sa vieme tešiť, a aby sme spoznali, k akým víziám a snom nás vedie naša viera vo vzkrieseného Krista. Potom ľahšie uvidíme aj to, na aké túžby a vízie čakajú ľudia okolo nás a ako ich môžeme spoločne uskutočniť.