V knihe Skutky apoštolov nájdeme reč apoštola Petra, ktorou takto predstavil Ježiša: Boh ho pomazal, teda vyvolil za svojho reprezentanta medzi ľuďmi; Boh bol s ním, keď uzdravoval a konal dobro; po tom, ako ho zabili, Boh ho vzkriesil a chcel, aby bol Ježiš poznaný ako živý, a to pred tými ľuďmi, ktorí sa k nemu hlásili už pred smrťou. Úlohu vzkrieseného Ježiša napokon Peter predstavil ako úlohu „byť sudcom živých i mŕtvych“ (Sk 10,42), s čím podľa apoštola súvisí, že každý, kto v neho uverí, získa odpustenie hriechov.
Sudca stojí mimo rozvadených skupín a jednotlivcov, aby mohol spravodlivo trestať alebo odpustiť. Od Ježiša ako sudcu môžeme dostať odpustenie hriechov. Je tu však jedna podmienka: Odpustenie dostane len ten, kto uverí. Čo má uveriť? – Že Boh práve Ježiša Nazaretského ustanovil za sudcu živých a mŕtvych. Čo znamená táto podmienka? Dobrý sudca vládne mierkami a váhami, ktorými zvažuje a súdi. Akými mierkami a váhami súdil Ježiš? Nebola to nejaká tabuľka zákonov, nebolo to dokonca ani Desatoro, nebola to morálka, ktorú by postavil proti inej (napr. liberálnej). Pre Ježiša bol rozhodujúci vzťah k Bohu ako Otcovi, vzťah k Bohu, ktorý je darcom života, k Bohu, ktorý ľudí pozýva do svojej lásky. Ježiš sa cítil poslaný týmto Bohom, aby liečil padlú zranenú ľudskosť. Preto – ako sa vyjadril apoštol Peter – kade Ježiš chodil, dobre robil, a tak dával najavo, že je s ním Boh. Kto uverí, že takto koná Boh, že takto konal cez Ježiša a dnes chce podobne konať cez nás, získa odpustenie hriechov.
Podmienkou odpustenia nie je teda splnenie pravidiel, ale otvorenie sa vzťahu, ktorý nás oslovuje a oživuje. Uveriť v zmŕtvychvstalého Ježiša znamená nechať sa ním osloviť a premeniť. Svedčiť o tom môže samozrejme len ten, kto sa vystaví tejto možnosti. Preto apoštol Peter poznamenal, že Boh dal vzkriesenému Ježišovi, aby sa zjavil, ale nie všetkým, len tým, ktorí sa tejto možnosti vystavili. Petrova reč v knihe Skutky apoštolov je súčasťou rozprávania, ako sa dal Peter Bohu presvedčiť, aby sa nebránil navštíviť pohana Kornélia (liberálneho sekulárneho človeka) a odpovedal na jeho otázky, v akého Boha Peter verí a čo tento „Petrov“ Boh Kornéliovi odkazuje. Počuli sme, že Peter neohlásil Kornéliovi novú morálku, ale zvestoval mu Boha, ktorý v Ježišovi uzdravuje všetkých, čo sa k Ježišovi prihlásia a Ním začnú merať vlastnú ľudskosť, vlastné konanie.
Franz Kamphaus bol dlhé roky biskupom vo Frankfurte a Limburgu. Na rozdiel od svojho nástupcu, ktorý bol nedávno odvolaný z úradu, robil cirkvi veľmi dobré meno svojou skromnosťou a múdrosťou. Podnes udržuje priateľské vzťahy aj s nami na Slovensku. K Veľkej noci vydal knihu svojich myšlienok, ktorá má názov: „Boh nie je nostalgik.“ (Gott ist kein Nostalgiker, Freiburg 2012.) Názov značí, že Boh sa nedíva dozadu, ale chce s nami tvoriť budúcnosť. Na obálke je obraz vzkrieseného Ježiša od Matthiasa Grünewalda. Kristus je na obraze nadľudsky krásny, celkom prežiarený. Franz Kamphaus komentuje: Je prežiarený, nie však tak, že navonok ožaruje, ale že zvnútra vyžaruje. A dodáva: Príliš často míňame energiu na ožarovanie. Škoda! Cesta obnovy ide od ožarovania k vyžarovaniu, tichému šíreniu svetla, ktoré prichádza z nášho vnútra.
„Nežijem už ja, žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20), vyjadril sa raz apoštol Pavol. Znie to trochu namyslene, ale vyjadruje to podstatné. Ak nežije v nás Kristus, ak sme si seba, svoju ľudskosť a svoje ambície nenechali posúdiť Kristom, nemáme čo iným priniesť. A vlastne ani sami sebe. Nanajvýš zopár názorov na morálku, a aj o tie sa pohádame. Preto si poprajme, aby nám naše slávenie Veľkej noci dodalo takú radosť a silu, ktorá zažiari a premení všetko, čo je v nás zatiaľ boľavé, skleslé a zatemnené.