Pri sv. omši na Zelený štvrtok koná sa v niektorých kostoloch, zvlášť v biskupských, aj jeden zvláštny obrad, počas ktorého si biskup uviaže zásteru a umyje dvanástim prítomným nohy. Ide o zjavnú súvislosť s tým, čo sa dnes číta z Jánovho evanjelia, že pred večerou Pán Ježiš umyl nohy svojim apoštolom.
Umyl nohy aj zradcovi Judášovi, umyl aj Petrovi, ktorý ho neskôr zaprel. Ako sme počuli, Petrovi sa to zdalo čudné. Ježiša si vážil a pokladal za neslušné, aby mu práve on nohy umýval. Ježiš ho presvedčil slovami: Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou. Tieto slová môžu znamenať: Ak ťa neumyjem, nemôžeme byť priateľmi, nemôžeš ma naozaj pochopiť. Ak ťa neumyjem, nemôžeš mať účasť na mojom poslaní, nemôžeš so mnou spolupracovať.
Peter chcel spolupracovať s Ježišom a chcel s ním zostať priateľom. Tak sa podrobil a nechal si od Ježiša umyť nohy. Vieme, že apoštolom vrátane Petra, to potom ešte nejaký čas trvalo, kým naozaj Ježiša pochopili a mali podiel na jeho živote a poslaní. V tej dobe bolo umytie nôh povinnosťou otrokov a sluhov. Von sa chodilo zväčša naboso, človek prišiel domov so zašpinenými nohami. Navyše jedávalo sa tak, že stôl bol nízky a ľudia pri ňom napoly ležali ako dnes turisti pri táborovom ohni. Neumyté bosé nohy by pri stolovaní kazili atmosféru. Bolo ich treba umyť. Každý si preto umyl tie svoje alebo mu ich umyl sluha, ak bol poruke.
Prečo však chcel nohy umývať Ježiš? Už sme to počuli. Aby mali jeho priatelia naozajstný podiel na tom, čím žije a čo robí. Ak im chcel Ježiš vysvetliť podstatu svojho poslania práve takto – umytím nôh, malo to dobrý dôvod. Ťažko by našiel výrečnejší prostriedok, aby ukázal, že podstatou jeho poslania je obetavá služba. Umytie nôh bola v očiach ľudí dosť ponižujúca služba. Ježiš túto službu vedome spojil s predstavou svojich apoštolov, že je ich učiteľ a pán, že je pre nich autorita, aby im jasne naznačil, že pán a učiteľ je v jeho chápaní ten, kto slúži, nie ten, kto panuje a poučuje. Alebo inak – že v jeho chápaní sa panuje a vyučuje práve službou.
Toto spojenie moci, učenia a služby je dôležité. Ak moc neslúži, tak ohrozuje. Ak učenie neslúži, tak rozdeľuje a odsudzuje. A naopak, ak služba neposilňuje a nevedie k múdrosti, zostáva otročinou. Súčasný pápež František si uvedomuje, že v cirkvi sa nemôžeme odvolávať na Ježišovu autoritu, ak ju nespájame so skutočnou službou. Minulý rok, keď František prvýkrát v pápežskej funkcii slávil veľkonočné sviatky, prekvapil tým, že počas sv. omše na Zelený štvrtok neslúžil omšu v chráme sv. Petra, ani v inom významnom kostole, ale v jednom rímskom väzení. A nohy tam neumýval vyberaným ľuďom, ale väzňom, mužom i ženám, kresťanom i nekresťanom. Tento rok umýval nohy v jednom nemocničnom zariadení ľuďom, ktorí sú ťažko postihnutí. Františkovo konanie nám pripomína, že prejavom našej účasti na Ježišovom poslaní nie je predovšetkým robiť niečo obradne v kostole, ale v každodennom živote poslúžiť ľuďom, ktorí našu službu najviac potrebujú.
Vieme, že po tom, ako Ježiš umyl nohy apoštolom (a asi aj ostatným prítomným mužom i ženám), sa pri samotnej večeri podelil o chlieb a víno tak, aby dal najavo, že nejde o obyčajné jedlo a pitie, ale že tým dáva seba samého: Toto je moje telo, toto je nová zmluva podpísaná mojou krvou, v tomto som ja... Podobne, ako po umytí nôh, keď povedal, aby sme slúžili jeden druhému, aj pri delení chleba a vína povedal: Robte to na moju pamiatku, dávajte seba na moju pamiatku. V umytí nôh a podelení sa o jedlo a nápoj vidíme jasne naznačený Ježišov odkaz a jeho otázku pre nás: Kde a ako slúžite jeden druhému? Ste ako kresťania známi vo svojom prostredí tým, že svojou prácou, svojím štúdiom, svojím životom v rodinách a farnostiach i v obecnom verejnom živote slúžite, že slúžite najmä tým, čo to najviac potrebujú?
Využime dni našich veľkonočných sviatkov aj na to, aby sme sa okolo seba rozhliadli a uvideli tých, ktorým máme obetavo slúžiť; využime ich aj na to, aby sme sa pozreli do seba a dokázali sa posilniť v našej viere a láske podľa Ježiša, nášho Učiteľa a Pána i nášho prvého Služobníka.