Na Slovensku sa blížia prezidentské voľby. Svedčia o tom veľké obrazy kandidátov pri cestách a ich prítomnosť v médiách. Katolícke noviny si tiež dali námahu a kandidátom venovali osobitnú prílohu. Všetkým položili tri otázky. Pýtali sa ich, čo si myslia o spolužití ľudí rovnakého pohlavia, čo pokladajú za najväčší problém na Slovensku a čo si myslia o úlohe cirkvi. O týchto otázkach a odpovediach kandidátov si môžeme myslieť svoje, čítanie odpovedí je však celkom zaujímavé; prinajmenej nás to podnieti, aby sme sami rozmýšľali a možno našli lepšie odpovede.
Niektorí ľudia nehľadajú lepšie odpovede, ale chyby na druhých; radi iných posudzujú a odsudzujú. Povieme si: Je vôbec možné iných nesúdiť? A vari nie je správne byť kritickým človekom? Určite áno. Aby však naša kritika bola užitočná, aby sa nezvrhla na hlúpe táranie, na to potrebujeme ochotu vystaviť sa sami nejakej kritike. Akej? O tom nám dnes hovorí apoštol Pavol. Keď apoštola Pavla posudzovali kresťania v Korinte, bránil sa a takto pomenoval svoju pozíciu: Som služobník Kristov a správca Božích tajomstiev. Počítam s tým, že sa odo mňa ako správcu čaká, že budem verný. Vôbec mi však nezáleží na tom, či ma súdite, ba ani sám seba nesúdim. Súdi ma len Pán. A jeho súd je v tom, že vynesie na svetlo, čo je skryté v našich srdciach.
Normálny človek nepokladá za správne iných súdiť, ale pokladá za správne byť kritickým. Ťažko sa nám len hľadá hranica medzi ohováraním a zdravou kritikou. O apoštolovi sa nedá povedať, žeby nebol kritický. Naopak. Keby sme v texte 4. kapitoly 1. listu Korinťanom čítali ďalej, dočítali by sme sa, ako apoštol ironicky skritizoval Korinťanov. Boli ste nič a už ste voľakto? Boli ste nič a už ste sa nasýtili, už ste zbohatli? Len nech vám je dobre, pokračuje Pavol, nech sa vám len darí, my apoštoli budeme poslední, vy budete rozumní, silní a slávni, my budeme tí hlúpi, slabí a neuctení (1 Kor 4,7-13). Keď Pavol takto ironizuje, je kritický a musí byť. Kresťanstvo má dvihnúť človeka, má ho učiniť silným, ale k čomu? Azda k drzému povyšovaniu sa a posudzovaniu iných? Azda k nevďačnosti? Týmto nečnostiam prepadli kresťania v Korinte hneď na začiatku.
Je to zaujímavá pripomienka. Keď sa staneš kresťanom, cítiš a vieš, že si dostal čosi veľké a pekné. Život sa ti zmení, spoznáš nové veci a dívaš sa na svet akoby z kopca. Máš veľký rozhľad. Už nie cisár v Ríme, ale aj ja som synom Božím! Na jednej strane pekné, ale na druhej nebezpečné. Kresťanská viera nemá slúžiť našej pýche a oddeľovaniu sa od iných. Preto apoštol pomenoval svoju pozíciu: Som služobníkom Kristovým a správcom Božích tajomstiev. A čo sú tie tajomstvá? Apoštol naznačil, že je to o našom srdci, čo je v ňom skryté. A Boží súd je v tom, že nám to Boh pomôže spoznať: „Pán vynesie na svetlo, čo je skryté vo tme a odhalí zámery sŕdc“ (1 Kor 4,5).
Apoštol tiež zaujímavo spomína, že úzkostlivo nemáme posudzovať ani sami seba. Apoštol píše: ani seba nesúdim. Správny prístup je teda v tom, že seba vystavujeme jedine súdu Boha, ktorý odhaľuje zámery sŕdc. Čo to znamená v praxi? Apoštol to naznačil: Chce slúžiť Kristovi a spravovať Božie tajomstvá. Spravovať – niektorí to vysvetľujú, ako podeliť sa o Božie tajomstvá. Pomôcť priniesť svetlo do našich zámerov, nášho srdca. Aby si sa vyznal sám v sebe, aby si vedel, čomu chceš slúžiť, aby si nepoučoval a neposudzoval iných, ale podelil sa s inými o svoju skúsenosť, aj s tým najväčším a najkrajším: že s tebou, v tebe je Boh.
Kedysi som si možno myslel, že ako kresťan a kňaz mám byť odborníkom na náboženstvo, na vieru či dokonca na Pána Boha. Keď som však učil malé deti náboženstvo a tie na moju otázku, o čom to je, čo sa to učíme, kričali, že o Pánu Bohu, cítil som, že je to málo. A na tabuľu som napísal: Náboženstvo je o tebe, o nás, o našom živote. Dnes za mnou chodia dospelí ľudia. Nie preto, aby sa ma pýtali na Boha. To je zriedkavé a keď, tak je to teoreticky. Pýtajú sa ma na svoj život – vo vzťahoch, v rodine i v tej politike. A niekedy takto cez náš život odrazu prídeme k Bohu. Spoznáme ho, že je to On, kto nám odhalil, čo sme a ako ďalej. To je vlastne to najviac, k čomu sa môžeme dopracovať, a ja nám všetkým prajem, aby sa to dialo, aby sme to zažívali, pokiaľ je možné i každý deň, a aby nás to priviedlo k radosti zo života a vďačnosti zaň.