Na pápežovi Františkovi nové je to známe, všedné, každodenné, normálne, čo si neuvedomujeme, ak sa pridržiavame definícií. Na Františkovi nové je napríklad ochota stretnúť, dotknúť sa; aj jeho reč je nová, lebo František, keď sa rozhovorí, to je básnictvo. Pripomína mi pápeža Lucianiho, Jána Pavla I., aj on sa tak ku nám prihováral, jednoducho, zrozumiteľne. Ak by si myslel, že je to ľahké, musel by si to najskôr skúsiť. Ján Pavol I., keď sa nám predstavil ako novozvolený pápež na balkóne svätopeterskej baziliky, povedal slabučkým hláskom: „Keď Boh na mňa navalil takúto ťarchu, pomôže mi ju aj niesť!“
Pápež František nám povedal: „Dobrý večer!“ Nové u Františka je nám všetkým známe. Rozhodujúce je, že on, čo povie, koná. Býval v malom skromnom byte. Majiteľ novinového stánku mu denne na železnú bránu arcibiskupského paláca dal noviny. Keď išiel do práce, si ich vzal. Aby noviny nezmokli alebo sa nepoškodili, boli v obálke z plastiky. Na konci mesiaca mu arcibiskup priniesol všetky tie obálky späť. Keď bol zvolený za pápeža, František telefonoval do Buenos Aires, ospravedlnil sa, že ešte za noviny nezaplatil, lebo bol dlho preč, ale to vyrovná. Abonentku zrušil.
Odkiaľ to má?
Mládenec z chudobnej rodiny chce byť kňaz. Matka nešťastná, priam zúfalá, chlapec sa presadí, ide do seminára, tam sú jezuiti, ktorí ho formujú, vezmú do svojich radov, chce byť misionárom, v tom sa nepresadí, musí prijať, čo je, rozhodnutie predstavených, poslúchať musí a nesnívať o tom, čo nie je, čo pre chorého je nemožné. Vyoperujú mu časť pľúc, bojuje na prednej stráži lásky ako farár medzi najchudobnejšími z chudobných, chodí k nim peši, autobusom. Tridsaťšesťročný je provinciál , v čase, keď v Argentíne vládne brutálna diktatúra, vraždenie nevinných; mŕtvoly sa hádžu z lietadla do mora, nikto nikdy sa viac nedozvie, čo sa s tými ľuďmi stalo.
V rozhovore s novinárom pre zürišský denník „Tagesanzeiger“, ešte v ten večer, keď sa nám predstavil na balkóne svätopeterskej baziliky, môj päťdesiatročný spolubrat o svojom spolubratovi, novozvolenom pápežovi, povedal: „Franziskus hat keine weisse Weste“. Pápež František nemá bielu vestu, akože František nie je bez viny... V noci sa to šírilo po celom svete elektronickými médiami, ráno to bolo veľkými písmenami v novinách.
Byť provinciálom v podobnej situácii, za totálnej totality, to pochopí slovenský veriaci ľahšie ako švajčiarsky mladý jezuita. Lenže krátko potom pápež František k ľudu na svätopeterskom námestí vyznáva: „Anche io sono peccatore, e come!“ Aj ja som hriešnik, a aký! On to nepoprel. Nikdy. Stal sa arcibiskupom, metropolitom, kardinálom a pápežom. Preto dnes môže hovoriť, že nikoho nemáme zo svojich radov vylučovať na okraj ľudskej spoločnosti. To je to nové, úplne nové, totálna účasť na živote chudobných a hriešnikov. Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Chudobní sú jeho miláčikovia. Boli aj Ježišovi. Aj Ježiš hľadal, čo sa stratilo. Nové u Františka je nám všetkým dobre známe.
Indiferentnosť
Ľahostajnosť, nevšímavosť, „indifferenza“, je veľmi citlivý bod vo Františkovej evanjelizácii. V mase ľudí na námestí zazrie bývalého spolupracovníka, prstom na neho ukáže a usporiadateľom povie, aby mu ho priviedli. On sa s nim objíme, vezme ho pod pažu a privedie ho do kostola, kde slúži omšu. Skloní sa k ťažko chorému, okolo ktorého práve ide, vybozkáva jeho vredy, ktorými je posiata celá tvár, matka drží v rukách dieťa, on rýchlym krokom ide k nej a dieťati dá na čelo krížik, pobozká ho, matku pohladí...
František si váži ľudskú dôstojnosť, dôstojnosť každého jedného človeka. Medzi Františkom a človekom, ktorého má pred sebou, je súlad, rovnaká vlnová dĺžka: ja ti rozumiem! František vníma, čo druhý cíti. Aj to je nové, poukazovanie na globalizáciu ľahostajnosti v našom dnešnom svete. Na Lampeduse, keď tam prišiel po hroznej katastrofe – päťsto afrických utečencov sa utopilo v mori – povedal jednoducho: to je vergógnia, to je hanba. František jedným slovom povie všetko. Povie aj o Cirkvi krátko a jasno. Na prvom mieste je Boh, nie cirkev. Spása je od Boha, to nie je naša zásluha. Ježiš neprišiel zmeniť systém, ale človeka, a to zvnútra. Ešte sú takí, čo to nechápu. Pochopia.
Kedy pochopia?
Povedzte mi, kde bol Pán Ježiš celý deň? Na ulici. Chodil po dedinách a mestách. Koho hľadal? Tých, čo boli ďaleko. Nevzďaľuj sa od Boha. Zostaň blízko pri ňom. Aj keď mlčí, lebo posledné slovo Boha nie je mlčanie, ak tvoje posledné slovo nie je zúfalstvo, ale viera. Toto František priniesol do Ríma. Toto je to nové. Prví adresáti evanjelia boli a sú chudobní. Ježiš ďakuje Bohu, že to veľké tajomstvo lásky zjavil najprv chudobným (Mt 11,25-27). Lenže ja sa pýtam, kto to nie je? Kto z nás nie je chudobný? Milionár? Život si sám nikto nedaroval, darovať nemôže, o jeho konci nikto nemôže rozhodovať. František chce chudobnú cirkev pre chudobných. Nech sa nikto neuškŕňa, nech sa nikto nevysmieva. Ján Pavol II. povedal, aby sme otvorili dvere Kristovi, aby sme sa nebáli; stál som vtedy na námestí. Benedikt XVI. povedal, aby sme otvorili dvere viere pre tých, čo nemôžu alebo aj nechcú veriť. František povedal, aby sme otvorili Kristovi dvere aj okná. Potom sa chudoba dotkne chudoby v tebe a ty si to uvedomíš a vezmeš Františka vážne. Boh volá všetkých!
Treba trpezlivosť
Musíme sa zastaviť. Boh miluje ticho. Hnať sa za slávou, uznaním, majetkom, mocou, za čo najväčším mocenským vplyvom, za čo najväčším bohatstvom – vždy na úkor druhých, v prvom rade chudobných – nefunguje; už to vieme. Kto pozorne sleduje média – na konci roka sa často píše, aj na konci cirkevného roka – o katastrofách, a tón je asi takýto: „Dnes sa nachádzame v podobnej situácii, aká bola pred vypuknutím prvej svetovej vojny.“
Budúcnosť, aj našej planéty, nepatrí stále väčším výkonom, ale duchovnosti, a František je duchovná osoba, je jezuita. Každý rok si urobil duchovné cvičenia a sám ich druhým kázal. Prv, ako svätý Ignác exercitanda pošle znovu do všedného dňa, modlí sa s ním: „Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, ty si mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi postačí.” (Sv. Ignác z Loyoly,1491-1556, Duchovné cvičenia, 234.)
Budúcnosť patrí obetavosti. František nikdy nechce žiadne extrémnosti, je veľmi trpezlivý, duchovná osoba, dôležitý je okamžik, teraz nechá hovoriť Ducha Svätého. Chudobní sú kvas Františkovho pontifikátu; boli a sú ignorovaní, väznice preplnené, nezamestnanosť, zverský svet... Ak ste bez práce, ste hladní, slzavé údolie, ešte nikto z jeho úst nepočul ani jediné slovko vyhrážky, zúčtovania, pomsty. Chudobní sú poklad cirkvi, on chce chudobnú cirkev pre chudobných, kto to nechápe, nemusí byť hneď nervózny. Dobrý, povedal Ježiš, je len jeden, Boh (Mt 19,17). Brána k Božskému srdcu je obrátenie. Stratili sme zmysel pre spravodlivosť, vo svete vládne ľahostajnosť.
Bože, ako často nám naša mama hovorievali: „Lachčinkár!“ To bola v našom detstve ich najtvrdšia výčitka. Nikdy to nezabudnem: „Nedbalec je horší jak ožralec“.
Ako reaguje rímska kúria a klérus?
Ako to sledujem, rozdielne. Mnohí kňazi indiferentne. Nejako im nevonia ten ovčí zápach. Ja to chápem. Ja som v tom vyrastal, žil, keď som s červeným diplomom skončil Vysokú školu poľnohospodársku, dostal som umiestenku na Jednotné roľnícke družstvo. Denne som bol v maštali, pri sviniach a kravách. A pri ženách, ktoré tam pracovali. Dodnes si dopisujeme s dojičkami. Sú v domove dôchodcov. Ja som cítil, čo ich trápilo či potešilo. Na Trnavsku sa ovce nechovajú, ale ten zápach pri zvieratách je všade. Na Výskumnom ústave pre chov hydiny v Ivánke pri Dunaji, som urobil riadnu vedeckú ašpirantúru z „kvantitatívnej genetiky“, aj tam bol zápach, od husí a kačíc. Bol som vedúci, mal som 46 žien, spolupracovníčok, ja som žil s nimi.
Ale o čo ide, keď František použije takýto príklad? Podobne, ako to robil Ježiš s podobenstvami, keď chcel, aby ľudia lepšie rozumeli, potom „L'odore delle pecore“ – on to povedal kňazom, „zápach oviec“ – pre Františka znamená, že kňaz, pastier, musí byť s veriacimi, nemá kukať do počítača a mobilu, voziť sa na audine, musí precítiť veriacich trápenia, bolesti a radosti a musí konať. To znamená, kňazi v tomto prípade, vedia často, čo treba robiť, orientáciu poznajú, aj ju ohlasujú, kážu, ale idú po iných cestách, ako druhým ukázali. František ide po chodníku, na ktorom ho ešte mnohí nechcú nasledovať. Váhajú? Kam to ide? Srdce alebo rozum? Brucho alebo hlava? Ako rozhodovať, čo je pre mňa, čo je pre nás dobré, čo ma privedie viac k Bohu? Brucho rozhodne v 200 milisekundách, rozum potrebuje trocha viac.
U Františka nové je, čo nám je známe, chceme, ale nemáme. Životná rovnováha. On žije, čo káže. To je výzva pre okolie. Ako žiť autenticky? V tom mali problémy určite aj apoštoli. Čo všetko Peter nasľuboval a v najrozhodnejšom okamžiku Majstra zradil. Preto im Ježiš povedal: Prameň sily – a to je teraz aj ignaciánske, jezuitské – aj v prenasledovaní, je láska ku Kristovi. Ak nie je väčšia ako každá iná láska, nie som ho hodný. Peter oplakal, čo napáchal. Pán sa ho trikrát pýta, či ho miluje. To bolo pre Ježiša dôležité. Trikrát. Peter znervóznie. Vyzná. Pán mu dá kľúče od Božieho kráľovstva.
František chce, aby každému bolo jasno: Jednota medzi tým, čo hovorím, a čo robím, je kritériom pravosti kresťana. Počúvať a konať, to patrí spolu. Budovať na skale, nie na piesku. Kde tomu tak je, tam je viera, kresťan bude vierohodný a pre druhých príťažlivý. To je úžasná požiadavka, ale obsahuje úžasnejší prísľub večného života, ktorý získa ten, kto je schopný a ochotný do hry vsadiť všetko. Lebo je len málo ľudí, ktorí vedia, čo by Boh z nich urobil, keby sa mu v dôvere zverili, aby mohol ich duše formovať vo svojich rukách. Uvedom si, môj milý, poznáš ma od detstva, čo sa stane, keď sa vydáš nasledovať Krista s ničím iným v ruke okrem seba. Zázrak! Stane sa! Ver mi! „Zázraku ako vtákovi celkom potichu vystri ruku; nech sa stane“ (Hilde Domin). Urob, čo môžeš, ostatné dokončí Boh.
Ako sa pozerať na Františkovi návštevu vo väznici?
Koľko rokov som chodil okolo tej väznice, je neďaleko nášho generálneho domu. Vieš čo, kto je najvyššie, musí byť sluhom. Musíme si navzájom pomáhať. Musíme sa navzájom cítiť, ten zápach, musíme cítiť brata, sestru, žiť s nimi, zdieľať s nimi všetko, nenadávať stále na tých druhých, ktorí za všetko to zlo nesú vinu. Kresťan, ktorý neodpustí, sa nesmie volať kresťanom. František išiel do rímskej väznice, umyl mužom nohy, umyl ich aj jednej žene, moslimke, a pobozkal im ich. Ako môžeš druhého cítiť, keď si nevážiš jeho ľudskú dôstojnosť? Boh prišiel spasiť všetkých ľudí. Dokedy majú vládnuť peniaze? Má sa naďalej globalizovať ľahostajnosť? Akú cenu dnes majú starci, deti, bezdomovci? Akú cenu majú väzni! Namiesto toho, aby boli pripravovaní na život „potom“, mimo väzenských múrov, sú trestaní ako v stredoveku. Nové je, že František otvorene o tom hovorí a ukazuje aj cestu k náprave. Dajte všetkým príležitosť vzdelávať sa, nevykorisťujte malé deti, aby lacno produkovali pre koncerny handry, ktoré sa draho ponúkajú, a potom po Vianociach za lacné peniaze – aký to klam – chudobe na dračku vyhadzujú; to tým deťom nepomôže, aj keď im to obnosené v balíkoch cez dobročinné organizácie pošleme späť. Niekde sa to predáva v butiku pre celebrity a mohlo by sa stať, že colníci na to prídu, a vinníkom potom pápež v base umyje nohy. A pobozká.
Žena v cirkvi
Žena v cirkvi má svoje miesto. Nie ako kuchárka vo Vatikáne u monsignorov a kardinálov. Ale ani nie v kňazskej službe. František nechce hovoriť o ženách, ale so ženami, to je nové. Ja si myslím, že mu chýba teológia o žene v cirkvi, preto už naznačil, že ju treba rozvinúť. Očakávania sú veľké. Pre neho dôležité, veľmi nové je, čo povedal sám, že veje nový vietor, ženu treba oceniť a nie klerikalizovať. Dôležitá je kvalita vzťahu, nie teória. Kladú sa otázky, o ktorých pápež vie: ako ďalej bez žien v rodine, ako ďalej bez žien v cirkvi. V kostoloch na bohoslužbách ich je 80-90 percent. Kto vychová mládež? Nové je, že máme pápeža, ktorý o probléme vie a rieši ho.
Rodová rovnosť
Podstatne nové je, veľmi dobre známe: nikdy nerob druhému, čo by sa tebe nepáčilo, keby ti to niekto urobil; nesúď, aby si nebol súdený, ako by som si mohol dovoliť odsúdiť človeka, s inou sexuálnou orientáciou, keď tento úprimne hľadá Boha; nové je, že omša je miesto zhromažďujúce, nie vylučujúce – santa messa é posto dell'inclusione non exclusione – ja ťa prijímam, lebo chcem žiť s tebou, aj keď si iná, iný – io ti accetto non é metodologico, io voglio vivere con te anche differente. Naozaj, ako som povedal, čo je nové u Františka, je nám známe. Cirkev učí, čo kázal a konal Ježiš. Kňaz, kážeš Krista, alebo kážeš skôr seba? Žiješ, čo druhým kážeš? Kresťan, počúvaš, čo káže kňaz? Viera je z počutia. Káže kňaz niečo, čo sa ťa vôbec netýka? Povieš mu to? Ak káže Krista a rozumieš, o čo ide, žiješ to vo všednom dni?
Viera bez skutkov nemá cenu
„Najprv treba upozorniť na dve veci. Prvá je, že láska sa musí klásť viac do skutkov, než do slov. Druhá: Láska pozostáva vo vzájomnom obojstrannom darovaní, t.j. milujúci dáva a delí sa s milovaným o to, čo má, alebo z toho, čo môže a má, a tak aj naopak: milovaný milujúcemu. Takže, keď jeden má vedu, dá ju tomu, čo ju nemá, tak isto aj česť a bohatstvo. Tak jeden druhého obohacuje.“
Toto má prvý pápež jezuita, prvý pápež z Latinskej Ameriky v krvi. Duchovnosť zakladateľa jezuitskej rehole svätého Ignáca z Loyoly. Benediktíni učia „Ora et labora“, dnešný svet žije podľa „Labora et ora“. V poľnej kuchyni by najradšej nakŕmil všetkých hladujúcich, namiesto toho by im chcel dať vzdelanie a prostriedky na to, aby boli sebestační, ako to robili jezuiti s Indiánmi. Pápež Klement XIV. ich rehoľu v roku 1773 na žiadosť mocných zrušil, Pius VII. v roku 1814 obnovil, jezuiti oslavujúc 200 ročné jubileum sú stále tí istí, „contemplativi in actionem“: Je zakázané pri modlení fajčiť, ale dovolené pri fajčení sa modliť...