Nádej z Nového sveta

V súčasných médiách vzbudzujú udalosti z prostredia katolíckej cirkvi pomerne značný ohlas. Azda preto, že táto cirkev ľudí mimoriadne rozčuľuje? Alebo preto, že mnoho ľudí spája s cirkvou veľké očakávania? Alebo azda preto, že cirkev má stále čo povedať?

Cirkev väčšia ako pápež

Nikdy som nebol nadšený z toho, ako je cirkev v médiách zjednodušene prezentovaná cez niektorého z jej najviditeľnejších predstaviteľov (najčastejšie cez pápeža). Predpokladám, že veľa ľudí aspoň matne vie, kto bol taký František z Assisi (+1226), ale že temer nikto nepozná meno vtedajšieho pápeža. Ak v súčasnosti mnoho ľudí spája obraz cirkvi jednoducho s pápežom, to ešte neznamená, že pápež rovná sa cirkev. Podobne platí: Koľko ľudí na Slovensku by vedelo, kto je Róbert Bezák, ak by nešlo o zvláštne odvolaného arcibiskupa? Cirkev je proste iná a väčšia ako ktorýkoľvek jej biskup či pápež. To je aj jeden z mnohých dôvodov, prečo nefunguje predstava, že ak cirkevníkov irituje ich biskup (alebo im ho odvolajú), tak na protest zo svojej cirkvi vystúpia. Absolútnej väčšine katolíkov to ani nenapadne. „My sme cirkev“ nazvalo sa pred istým časom jedno hnutie kritických katolíkov v Rakúsku, keď chceli povedať, že vo svojej cirkvi chcú byť braní vážne.

Súvislosť medzi viditeľným predstaviteľom cirkvi a cirkvou nemožno vnímať rovnako ako súvislosť medzi predsedom nejakej politickej strany a stranou samotnou. Taký predseda ak vyznieva dlhší čas nepresvedčivo, má svoje dni vo funkcii zrátané. V opačnom prípade to má zrátané jeho strana. S cirkvou (katolíckou, ale aj inou kresťanskou cirkvou) to zjavne funguje inak. Azda sa patrí pripomenúť, že členovia každej kresťanskej cirkvi pokladajú za svojho šéfa Ježiša, a to dokonca toho, čo je teraz v nebi, nie toho historického. Bez toho, aby sme sa zamotali do neľahko zrozumiteľných teórií, stačí povedať, že v cirkvi jestvuje určitý ideál, ktorý ľudí motivuje, aj keď ich prechodne realita znechucuje.

František a dnešná cirkev

K súčasnej realite katolíckej cirkvi patrí ako jej najviditeľnejší predstaviteľ pápež František. Pred jeho zvolením za pápeža sa hovorilo, že na vrchole katolíckej cirkvi po úmrtí kardinála Martiniho už niet človeka, ktorý by progresívne vnímal výzvy doby a otázky vo vnútri cirkvi. Osobne som po odstúpení pápeža Benedikta XVI. čakal, že bude zvolený niekto inteligentne konzervatívny, či už z Európy alebo z tzv. Tretieho sveta. Na prekvapenie bol zvolený favorit nebohého Martiniho, kardinál Jorge Bergoglio z Buenos Aires.

Ponúka sa otázka: nakoľko jeho zvolenie odráža situáciu dnešnej katolíckej cirkvi? Ťažko si predstaviť, že Bergoglio bol zvolený za pápeža bez súvislosti s názormi a postojmi svojich voliteľov. Nakoľko je známe, Bergoglio pri svojej voľbe získal veľmi presvedčivú podporu medzi kardinálmi, o ktorých sa všeobecne myslelo, že sú značne konzervatívni.

Ak sa v roku 1958 po voľbe kardinála Angela Roncalliho za pápeža Jána XXIII. (to je ten pápež, čo zvolal II. vatikánsky koncil a podnes naňho s vďakou spomínajú najmä liberálnejší katolíci) hovorilo, že bol zvolený ako starý človek na prechodný čas, kým sa nenájde niekto vhodnejší, tak v prípade pápeža Františka o ničom podobnom nechyrovať. Rozdiel pápežskej voľby z roku 2013 oproti tej z roku 1958 spočíva aj v tom, že väčšinu kardinálov – voliteľov už dnes netvoria príslušníci „šľachtického dvora“ vo Vatikáne, ale kardináli zo všetkých kontinentov s ich problematickou i obohacujúcou pluralitou. Aj preto pri všetkej opatrnosti možno pokladať zvolenie Jorgeho Bergoglia za reálny odraz očakávaní v súčasnej katolíckej cirkvi, a nie za dôsledok divného lobovania v pozadí.

Blízka budúcnosť napokon ukáže, nakoľko väčšina kardinálov – a teda väčšina ľudí, biskupstiev, farností a kláštorov za nimi – stojí dnes práve za takým smerovaním katolíckej cirkvi, aké predstavuje pápež František. Výnimky (niektorí si myslia, že ňou je Slovensko) pritom nebudú hrať vážnejšiu rolu. O to je zaujímavejšie sledovať, čo tento pápež  hovorí a robí.

Františkov program

Súčasný pápež František nám svoj program predložil v dokumente, ktorý nesie vznešené označenie apoštolská exhortácia (čiže povzbudenie) a titul: Evangelii gaudium (Radosť evanjelia). Dokument bol zverejnený 26. novembra 2013 a za krátky čas bol skomentovaný mnohými hlasmi z cirkevného i necirkevného prostredia. Patrí sa povedať, že dokument nie je celkom jedinečným Františkovým nápadom, ale nadväzuje na synodu biskupov, ktorá sa ako celosvetová cirkevná udalosť konala v októbri roku 2012 v Ríme a zaoberala sa témou tzv. evanjelizácie. Grécke slovo „evangelion“ prepisujeme do slovenčiny ako evanjelium alebo ho prekladáme ako „radostné posolstvo“. Myslí sa ním posolstvo Ježišovo, ktorý na rozdiel od Budhu alebo Mohameda neučil úniku od ťažkého života ani jeho zmravneniu, ale radosti zo života, a to v zápase oň. Evanjeliom sa tak myslí samotný príbeh Ježišovho života (ktorý napriek trpkej smrti končí v Božej sláve), ako aj jeho pochopenie, aktualizácia, alebo jednoducho žitie toho života „na vlastnej koži“, pričom sa to nedá ako fungujúce overiť inak ako radosťou (napriek mienke niektorých konzervatívnejších skupín, ktoré by to radi odmerali definíciami a normami).

Toto pripomína pápež František: cirkev nemá ústavu, ako majú štáty, ale zato má evanjelium – posolstvo o živote a pre život v mene a duchu Ježiša, na ktorého sa odvoláva. Týmto evanjeliom sa všetko v cirkvi (i vo svete z pozície cirkvi) má merať a súdiť. Evanjelizáciou sa následne myslí, ak sa dokážeme o svoju radosť, inšpirovanú evanjeliom, podeliť. Čo je dnes týmto evanjeliom podľa pápeža Františka?

Františkov dokument „Radosť evanjelia“ nie je kázeň na jedno vypočutie ani krátky článok kvôli náhodnej príležitosti. Ide o pomerne obsiahly text, pri ktorom sa počíta s tým, že sa stane programovým spisom, ktorý bude po dlhý čas východiskom pre ďalšiu reflexiu a aplikácie. Pápež sám sa o tom zmieňuje v prvej kapitole, keď píše: „Nie je mi neznáme, že dokumenty dnes nevzbudzujú rovnaký záujem ako v minulých dobách a rýchlo upadajú do zabudnutia. Napriek tomu zdôrazňujem, že to, čo tu zamýšľam vyjadriť, má programový význam a závažné dôsledky.“

Nebudem sa pokúšať o komplexnejšie predstavenie dokumentu, chcem len poukázať na tón, ktorý zdôrazňuje, potom na Františkovo videnie cirkvi, a napokon na výzvy, ktoré pápež jednoznačne formuluje v politicko-sociálnej oblasti.

Príťažlivý tón

Čitateľ, ktorý pozná úradné dokumenty cirkvi, je zvyknutý, že tieto texty majú často akademický charakter alebo sa konfrontačne venujú nejakej morálnej oblasti. Prvá možnosť necháva človeka zväčša ľahostajným, druhá si vie získať priaznivcov, ale ešte viac nepriateľov. Nový pápežov dokument nielen že je iný, ale jednoznačne varuje pred tým, aby konanie cirkvi bolo posadnuté nesúvislým podávaním náuky, aby pôsobilo silene, a aby to všetko sprevádzal „alarmizmus“, bitie na poplach:

„Evanjelium predovšetkým vyzýva, aby sme odpovedali Bohu, ktorý nás miluje a zachraňuje, tým že Ho uznávame v druhých, vychádzame zo seba a hľadáme dobro všetkých. Táto výzva sa za žiadnych okolností nesmie zatemniť! Všetky čnosti slúžia tejto odpovedi lásky. Pokým táto výzva nežiari mocne a príťažlivo, hrozí morálnej budove cirkvi, že sa stane domčekom z karát... Potom totiž tým, čo sa zvestuje, nebude evanjelium, ale pár vieroučných či morálnych akcentov, ktoré vychádzajú z ideologických alternatív“ (bod 39).

Na záver prvej kapitoly pápež provokatívne zvolá: „Preferujem viac cirkev havarovanú, ranenú a špinavú, pretože vyšla do ulíc, ako cirkev, ktorá ochorela uzavretosťou a pohodlnosťou a drží sa vlastných istôt... Viac ako strach z pochybenia, dúfam, že nami pohne strach z uzavretosti do štruktúr, ktoré nám dávajú falošnú ochranu, do noriem, ktoré nás menia na neľútostných sudcov, do zvykov, v ktorých je nám dobre, zatiaľ čo vonku je množstvo hladujúcich a Ježíš nám bez prestania opakuje: „Dajte im vy jesť“.

Videnie cirkvi

Reč o cirkvi, ktorá sa nebojí, že bude špinavá – nie pre hriechy svojich predstaviteľov, ale preto, že miluje ľudí sveta, aj keď sú „špinaví“ – predpokladá videnie cirkvi, na ktoré sa už temer zabudlo, hoci patrilo k hlavným témam ostatného cirkevného koncilu. Vtedy pred 50 rokmi cirkev prestala o sebe uvažovať ako o Božej „societas perfecta“ (dokonalej spoločnosti) a prijala biblické videnie cirkvi ako ľudí, ktorí vedení Bohom kráčajú dejinami po cestách sveta.

Pápež definuje: „Byť cirkvou znamená byť ľudom Božím v súlade s veľkým plánom Otcovej lásky“, a hneď aj pripomína, že Ježiš nepovedal apoštolom, aby vytvorili tento ľud ako exkluzívnu skupinu – „élite“. Lebo: svet by nás nemal vidieť ako odborníkov na apokalyptické diagnózy alebo obskúrnych  sudcov, ktorí majú záľubu vo vyhľadávaní všetkých možných rizík a úchyliek, ale ako radostných hlásateľov vznešenej ponuky, opatrovníkov dobra a krásy, ktorí sa skvejú životom verným evanjeliu.

Toto je pôvodná kresťanská viera a teológia! Nie cirkev je prvá, ale Boh a ľudia, ktorým má slúžiť. Cirkev ako ľud Boží, žijúci z vedomia milosrdnej lásky, ktorej sa mu dostalo, stáva sa miestom, kde sa milosrdenstvo rozdáva zadarmo, kde všetci budú môcť pocítiť, že sú prijatí, milovaní... V rámci tohto základného poňatia pápež naznačuje aj svoje videnie štruktúr a zvyklostí v cirkvi, ktoré čakajú na zmenu. Napr. kňazstvo žien ako blízku možnosť nespomína, ale jasne hovorí, že kňazstvo sa nesmie identifikovať s mocou a tzv. laici vrátane žien majú mať účasť na dôležitých rozhodnutiach v cirkvi. Kňazstvo je službou v cirkvi, dôstojnosť kresťana však pochádza z krstu, nie z kňazstva (bod 105). Dôstojní páni a dôstojné dámy sme všetci kresťania, alebo nik!

Výzva od chudobných

Najväčšiu pozornosť vyvolal pápež vo svojom programovom spise tým, ako naprieč celým textom hovorí o úlohe cirkvi zápasiť za spravodlivejší svet a slúžiť chudobným. Obsiahle časti textu sú venované kritike súčasnej kapitalistickej ekonomiky a politiky. Ak sme na Slovensku zvyknutí, že predstavitelia cirkvi skúmajú sťa pod mikroskopom možné odchýlky od noriem morálky v súkromno-intímnej sfére, pápež podrobuje nielen kritike, ale priamo odsúdeniu súčasnú predstavu o trhovej ekonomike. Ideológia, z ktorej vychádza táto ekonomika, je odsúdeniahodná, lebo je motivovaná pohľadom na človeka, ktorý ho degraduje na úroveň smetného odpadu. Niektorí politológovia hovoria v tejto súvislosti o nadvláde ekonomiky nad politikou; je to ekonomika, ktorá prestala byť súčasťou etiky a stala sa kasínovou matematikou v službe najsebeckejších.

Pápež jednoznačne odmieta ekonomiku, ktorá ospravedlňuje sociálnu nerovnosť a vyraďovanie ľudí zo spoločnosti: „Nerovnováha vyplýva z ideológií, ktoré obhajujú absolútnu autonómiu trhov a finančných špekulácií. Preto upierajú právo na kontrolu štátom, ktoré sú poverené tým, aby chránili obecné blaho. Nastoľuje sa nová, neviditeľná, niekedy virtuálna tyrania, ktorá jednostranne a neúprosne diktuje svoje zákony a pravidlá“ (bod 56).

Pápež sa vo svojom texte opakovane vracia ku kritike súčasného usporiadania sveta a zdôrazňuje: Problém chudoby je možno vyriešiť iba odmietnutím absolútnej autonómie trhov a finančných špekulácií. Kým sa neodstránia štrukturálne príčiny nerovnosti, nevyrieši sa žiaden problém. Nerovnosť je koreňom sociálneho zla. Nemôžeme dôverovať slepým silám a neviditeľnej ruke trhu. Solidaritu nemožno zameniť za občasný úkon štedrosti. Potrebujeme novú mentalitu, ktorá bude zmýšľať v kategóriách spoločenstva, životných priorít všetkých vzhľadom k privlastňovaniu si majetku len niektorými... Do rámca tejto solidarity musia byť zahrnutí aj najbezbrannejší: nenarodené deti, zvieratá a vôbec celá príroda.

Pápežovi je jasné, že rozhodnutie pre chudobných je pre cirkev teologickou kategóriou, ktorá predchádza kategóriu kultúrnu, sociologickú, politickú či filozofickú. Optika cirkvi cez chudobných nie je teda momentálnym politickým trendom alebo prechodnou pozornosťou voči ohrozenej sociálnej skupine obyvateľstva. Je teologickou kategóriou, čo v náboženskej reči značí, že cez chudobných hovorí Boh: cez chudobného Ježiša v Betleheme, cez Ježiša ukrižovaného, cez chudobného, ktorému si podal alebo nepodal pohár vody...

Iný Nový svet

Európske postkomunistické krajiny hľadali koncom minulého storočia inšpiráciu na svoj reštart viac v Novom svete ako v starej Európe. Z USA si nechali doviezť módnu neoliberálnu teóriu o ekonomike, jej podriadenú politiku, doktrínu slabého štátu, ba aj podivné prepojenie konzervatívnych náboženských kruhov s finančnými korporáciami. Každá kritika novobudovaného kapitalizmu, ba i každá zmienka o solidarite stala sa v tomto priestore podozrivou zo snahy o návrat socializmu.

Podozrivý bude aj pápež František. Prichádza síce tiež z Nového sveta, ale z tej jeho časti, ktorá bola (a v mnohých ohľadoch stále je) ovládaná vplyvnými svetovými aktérmi zo Severu. František nenadväzuje na latinskoamerickú tradíciu kňazov, ktorí asistovali nenásytným kolonialistom a latifundistom. Nadväzuje na misionárov a kňazov, ktorí  od počiatku koloniálnej éry stáli jasne na strane utláčaných vrstiev – domorodcov, otrokov, chudobných.

Kým v našom priestore Európy dodýchaval socializmus a my sme počítali posledné obete zápasu s totalitným štátom, unikol našej pozornosti vážnejší zápas – s vraždiacimi silami neoliberálnej ekonomiky (takto bez servítky sa vyjadrujú najbližší spolupracovníci dnešného pápeža). Nemecký jezuita Martin Maier, dôverný znalec pomerov Latinskej Ameriky, dokonca hovorí, že v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa tu udialo jedno z najväčších prenasledovaní kresťanov v dejinách, ktorému padli za obeť státisíce kresťanov angažujúcich sa za spravodlivosť a pre chudobných. „Alebo veríme v Boha života alebo slúžime bôžikom smrti“, cituje Maier arcibiskupa Oscara Romera, ktorého zavraždili pravicové sily roku 1980 v San Salvadore.

Pápež František nepotrebuje kritizovať kapitalizmus z marxistických pozícií. Keď ho po vyjdení spisu „Radosť evanjelia“ napadli v médiách, že je marxista, bránil sa, že marxistickú ideológiu pokladá za falošnú, ale mnohých marxistov pokladá za dobrých ľudí. Pápežov štýl je osobitý, jeho postoje však vychádzajú z klasickej katolíckej náuky o sociálnych veciach, opierajú sa o výsledky sociálnych vied a uzávery viacerých cirkevných synod, na ktorých sa analyzovala situácia vo svete za ostatné desaťročia. Ak sú teraz pápežove vyjadrenia pre niekoho prekvapujúce, môže to byť aj tým, že sme si zvykli zamieňať realitu za virtualitu.

Možno len dúfať, že tak ako poctivé kresťanské evanjelium aj realita sa spozná podľa radosti, ktorá sa po vypnutí virtuálnej techniky nerozplynie.