Širokej verejnosti je známe, že katolícka cirkev kladie veľký dôraz na dobrú rodinu a dobré manželstvo. Problémy i hriechy však zaiste neobchádzajú ani katolíkov, takže sa občas ľudia pýtajú, v čom je tá kresťanská alebo katolícka rodina lepšia ako iné rodiny? Nejestvuje na to jednoduchá odpoveď, ale každé spoločenstvo musí mať niečo jednotiace, čo dvojicu, trojicu alebo viacerých ľudí spája. Ak si odmyslíme jednoduché záujmy, ktoré tiež ľudí spájajú (aj v autobuse sú ľudia zjednotení spoločným cieľom), zostáva spoločná viera. Potom odpoveď na otázku, či je kresťanská rodina lepšia alebo nie, nečakajme v tom zmysle, že ľudia v tej rodine sú alebo nie sú lepší, ale keď, tak či ich ideál, to, čo ich spája, je lepší.
Predpokladajme, že aj mnohých nekresťanov spája viera v spoločnú lásku. Veriacich kresťanov však spája viera v lásku, ktorá je prvšia ako ich vzájomná láska. Veríme, že sme ňou prv milovaní, ako sa my milujeme. Veríme, že sme ňou milovaní dokonca aj vtedy, ak sa my nemilujeme. Apoštol Pavol v Liste Kolosanom, keď ich oslovuje, tak konštatuje ako samozrejmosť: „Bratia, ako vyvolení Boží, svätí a milovaní... Takíto ste. Ste vyvolení, svätí, milovaní. Až potom (ako z toho vyplývajúce) nasledujú požiadavky: Vezmite na seba milosrdný súcit, dobrotivosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Nadovšetko sa však odejte láskou, ona je dokonalým spojivom. Pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste boli povolaní v jednom tele“ (Kol 3,12-15).
Všimnime si, kresťania nehovoria, že sú lepší, kresťanské rodiny sa nepýšia, že sú lepšie, ale vyznávame sa z lásky, ktorou sme boli skôr milovaní, ako sme sami milovali. Kresťan je ten, kto sa cíti povolaný Bohom skrze Ježiša Krista. V tom zmysle apoštol píše, že kresťan je vyvolený, svätý a milovaný. Nemyslí na predpisy, ktoré by kresťan zachovával, a preto by bol svätý, ale na svätého a milujúceho, ktorý nám podal ruku a privinul si nás. Z tejto skúsenosti potom vychádzajú požiadavky a výzvy apoštola na kresťanov. Stadeto vychádzajú aj jeho pripomienky, ako majú žiť ženy, muži, deti. Keď si to pozrieme v texte Pavlovho listu v 3. a 4. kapitole, vidíme, že Pavol svoje výzvy združil do dvojíc. Požiadavku na ženy vyvažuje tou na mužov, požiadavku na deti vyvažuje požiadavkou na otcov, po požiadavke na otrokov nasleduje požiadavka na pánov. Byť v jednom tele, byť spolu možno podľa apoštola vtedy, keď našu lásku predchádza skúsenosť lásky, ktorú sme nezaslúžene dostali, pokoj Kristov, ktorý rozhoduje v našich srdciach. Vtedy môžu byť naše vzťahy a vzájomné povinnosti vyvážené.
Ak prijmeme tento prístup k životu, nebudeme rozmýšľať, či sme lepší ako iní, nebudeme sa zaoberať ani tým, či sú druhí dobrí alebo zlí, ale budeme rozmýšľať a hovoriť o láske, ktorou sme milovaní, o ideáloch, ktoré nás priťahujú. My na to často aj v cirkvi zabúdame, že pred morálkou má byť zasvätenie. Kedysi sa na to myslelo aj v iných oblastiach; napr. že mladého človeka treba najprv zasvätiť do práce, športu, umenia a iste aj do lásky. Až potom môže človek obstáť. Nik nevhupne niekam len tak, ale najprv musí byť zasvätený. Najprv má spoznať to sväté, čo ho môže pritiahnuť, potom bude rád vykonával nejakú činnosť alebo dokáže žiť vo vzťahu. Na nikoho nemožno navaliť predpisy, povinnosti bez zasvätenia!
Keď dnes v našej cirkvi slávime prvú nedeľu po Vianociach ako sviatok Svätej Rodiny, tak nejde len o rodinu ako spoločenstvo muža, ženy a detí. Už vôbec nie o to, aby sa kresťanské rodiny vyvyšovali nad iné. Ide predovšetkým o zasvätenie do života, ktorý chceme žiť v jednom tele ľudského spoločenstva, zjednotenom Kristovým pokojom a láskou. To predchádza každú našu lásku. V rámci tohto spoločenstva niektorí žijú v konkrétnych rodinách, viac alebo menej vydarených. Iní žijú inak, ale ak sú kresťania, tak v duchu Svätej Rodiny. To znamená, že nenapodobňujeme život Márie, Jozefa a Ježiša, ale prijímame skutočnosť, že v Ježišovi sa nám daroval Boh a cez neho premenil naše životy. Mária a Jozef, ak sú nám daní za príklad, tak v tom zmysle, že sa nechali prekvapiť, že cez nich bude konať Boh; že neprepadli strachu, ale nechali sa viesť Bohom, nechali sa ním zasvätiť. Svätá Rodina v tomto zmysle nedáva seba za vzor, ale tak ako apoštol Pavol v Liste Kolosanom ukazuje na ideál, do ktorého bola zasvätená. Ukazuje na hlas, ktorý ju oslovuje, ako keď dnes v Matúšovom evanjeliu čítame, že anjel sa opäť zjavil Jozefovi a vyzval ho: Vstaň, vezmi so sebou dieťa a jeho matku a ochráň ich v Egypte (Mt 2,13).
Pápež František vo svojej nástupnej reči v marci tohto roku hovoril aj o tom, že naším povolaním je vzájomne sa chrániť: „Toto povolanie spočíva v tom, že chránime ľudí, o všetkých sa staráme, o každého jednotlivca, s láskou, zvlášť o deti a starých ľudí, o tých, ktorí sú slabší a často sú v našom srdci až na okraji. Toto povolanie znamená, že aj v rodine dávame pozor jeden na druhého. Manželia sa vzájomne chránia, ako rodičia sa starajú o deti, a časom sa z detí stávajú ochrancovia svojich rodičov.“
Milí priatelia, nech sa nám to darí v našich rodinách i ponad hranice našich rodín. Nepotrebujeme rozmýšľať, či sme lepší, ale rozmýšľame a modlíme sa, ako rozvinúť svoje povolanie. Povolanie opatrovať a chrániť, ktorému sme sa zasvätili!