Predvčerom, na sviatok sv. Františka Assiského, navštívil Jorge Mario Bergoglio, súčasný pápež František, talianske mesto Assisi. Navštívil miesta, kde pred 800 rokmi žil človek, ktorého meno si vybral za svoje pápežské meno. V takom postavení, aké má pápež, meno naznačuje aj program. Mnohí si dnes kladú otázku: Ako sa dá odkaz sv. Františka spojiť s úlohou pápeža? Pápež má moc, riadi množstvo ľudí, vydáva zákony, na starosti má veľký cirkevný majetok, sledujú ho médiá a stýka sa s významnými politikmi. František Assiský však žil skromne, odmietal moc a žil chudobne.
Áno, sv. František žil vedome v chudobe, ale nechcel byť chudobný len tak, ako sa u nás vraví, aby mal „od všetkého pokoj“. Naopak, chudoba bola pre neho prostriedkom, ako uskutočniť poslanie, ktoré dostal pred krížom v kostole sv. Damiána. Ten kostol bol ošarpaný a rúcal sa. A sv. František raz pri modlitbe v tomto kostolíku počul hlas: Choď a oprav moju cirkev! Najskôr opravoval ten kostolík, neskôr pochopil, že má ísť naozaj o opravu cirkvi. Taká oprava môže byť len jedna: Oprava, obnova cirkvi smerom k tomu, z ktorého sa cirkev zrodila – k Ježišovi Kristovi. Uznáme, že ak niečo má byť úlohou pápeža, tak je to oprava cirkvi. Taká oprava môže mať ale veľa podôb. Konzervatívnejší katolíci sa nazdávajú, že treba upevniť disciplínu, učenie, dogmy a predpisy... Tí modernejší zasa žiadajú zmeny v organizácii cirkvi. František Assiský však presadzoval niečo iné. Za svoje poslanie pokladal žiť Ježišovo evanjelium. Na rozdiel od vtedajších kritikov cirkvi sa sv. František nepostavil proti mocným ľuďom v cirkvi, ale chcel evanjelium žiť v spolupráci so všetkými kresťanmi (konzervatívnymi i modernými), ba viac, v dialógu a láske aj s moslimami a neveriacimi. Na takúto úlohu treba byť naozaj chudobný, teda oslobodený od predstavy, že vlastníme moc a pravdu. Kto totiž žije v predstave, že vlastní moc a pravdu, je plný seba samého a nevie sa znížiť medzi hriešnikov, chudobných, inak veriacich či neveriacich.
Zaradiť sa medzi ľudí, ktorí sú hriešni, chudobní a neveriaci, dokáže hocikto, najmä taký človek, ktorému na ničom nezáleží. Kresťan ale toto zníženie chápe inak. Kresťan sa cíti predovšetkým obdarovaný niečím vzácnym, čo nemá len pre seba, ale aj pre iných. Apoštol Pavol o tom píše v 2. liste Timotejovi, keď mu pripomína, aby si chránil vzácny poklad, ktorý dostal. Ako možno vyrozumieť z listu, ten poklad je Boh sám, jeho priateľstvo a blízkosť, ktorá sa nám zjavila v Ježišovi. Podľa apoštola túto skúsenosť prežívame vtedy, keď sa prestaneme báť a získame ducha sily, lásky a rozvážnosti. V popredí je teda poklad, niečo, čo nás drží pri živote, čo nám dáva radosť zo života a súčasne túžba podeliť sa o to s ostatnými. Je to niečo, čo nám aj mení život. Mení aj v tom zmysle, že sa ako kresťania, držitelia Božieho pokladu, vieme znížiť. Nič sa tak ľuďom na cirkvi neprotiví, ako keď sa robíme lepšími. Na nič iné tak média nečakajú, ako na nejaký morálny prešľap cirkvi. Neverme však tomu, že ide jednoducho o nenávisť k dobrému. Ak, tak ide o nenávisť voči mravnej nadradenosti, voči pýche, v ktorej by sme sa hrali na majiteľov pravdy a morálnej moci (pričom je cirkev podozrievaná, že z moci morálnej chce urobiť moc politickú a ekonomickú).
Apoštol Pavol neradil Timotejovi, aby sa nad pohanov povyšoval, ale aby roznecoval Boží dar, ktorý dostal. Tento Boží dar sa neroznecuje sebeckým vlastnením, pýchou, že som lepší, ale tak ako sa roznecuje oheň v pahrebe. K tlejúcim uhlíkom musíme dostať prívod vzduchu a keď horí, musíme dovoliť, aby sa aj iní okrem nás zohriali. Podobne uhlíky evanjelia, ktoré sme kedysi dostali do opatery, musíme vystaviť dýchaniu Ducha Svätého, a keď sa oheň rozhorí, musíme k nemu pustiť aj iných. To je to zníženie sa medzi hriešnych, chudobných a neveriacich. Nie vegetovať s nimi na chlade a suchu, ale ponúknuť oheň. Pavol povie: Nie ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvážnosti. Sv. František pochopil, že Ježišovo evanjelium nie je predovšetkým nejaká knižka a pravidlá, ale spôsob života. „Nehanbi sa svedčiť o našom Pánovi“, pripomínal Pavol Timotejovi. Svedčiť, teda žiť. František Assiský takto opravoval cirkev, že žil bratstvo a sesterstvo s tými, ktorí boli najviac ponižovaní – s chudobnými a chorými. Tiež tak, že vyzdvihoval ľudskosť Boha – bola to Františkova zásluha, že kresťania si viac začali všímať, čo to znamená, že Boh sa zjavil v chudobe betlehemskej maštaľky a v chudobe na kríži. Bola to Františkova zásluha, že sa kresťanstvo začalo spájať s predstavou pokornej služby blížnemu a nie s predstavou pokorenia sa pred vrchnosťou, hoci aj tou nebeskou.
Dnes sa čaká, ako pápež František bude opravovať cirkev. Ktosi pekne povedal, že už začal, a to od seba – z pápežskej funkcie odstraňuje všetko, čo súvisí s mocou. V televízii možno niekedy vidieť, ako niektorí cirkevní predstavitelia priam utekajú pred novinármi. Viem ich pochopiť, novinári sú často dotieraví. Predsa, musíme sa správať inak. Pápež v Assisi predvčerom poradil: učme sa počúvať Boha, kráčať s ľuďmi a ísť za nimi ako Ježiš. Vtedy nám oheň Božieho daru nevyhasne, ale zohreje nás aj všetkých, ktorí prídu za jeho svetlom a teplom.