V našom živote všeličo nefunguje, nevydarí sa. Niektorí ľudia sa nazdávajú, že to, ako veci zvládajú alebo nie, od nich až tak nezávisí; ja pri všetkej úcte k okolnostiam a vplyvom, čo na nás pôsobia, zdôrazňujem, že naše vlastné predstavy o živote sú rozhodujúce. Pritom však nemyslím na to, že si vieme dobre život zorganizovať, ale že ho dokážeme správne zasvätiť. Zasvätiť je viac, ako sa niečo naučiť. Byť zasvätený znamená vytvoriť si vzťah, a to vzťah úcty, objatia a dôvery. Cítime, že takýto vzťah sa predpokladá zvlášť v náboženskej viere. Dnes je, žiaľ, časté, že aj veriaci ľudia sa chytajú len rôznych zážitkov, či už príjemných alebo nepríjemných, ale zasvätenie nezažijú.
Pri čítaní úryvku z Prvého listu apoštola Pavla Timotejovi som si uvedomil, že našu náboženskú vieru musí sprevádzať zasvätenie. Tento list spolu s ďalšími dvomi listami (Druhý Timotejovi a List Títovi) venuje sa najmä praktickým dôsledkom kresťanskej viery. V liste je veľa poučení, ako sa majú správať muži, ako ženy, ako biskupi, ako otroci a pod. Niektoré usmernenia sú dnes pre nás ťažko pochopiteľné. Napr., že ženy sa majú správať ticho a nemajú vládnuť nad mužmi. Alebo, že biskupom môže byť len ten, kto dokázal, že si vie udržať rodinu na poriadku. Takýchto usmernení je v liste mnoho. Všetky sú pochopiteľné len vtedy, keď si všimneme, ako týmto poučeniam predchádza zasvätenie.
V úryvku, ktorý sme dnes z Prvého listu Timotejovi čítali, sa žiada, aby sa kresťanskí muži modlili, aby prosili i ďakovali za všetkých ľudí, vrátane svetskej vrchnosti. Aby to malo zmysel, zároveň sa pripomína, že jeden je Boh, a tiež, že len jeden je prostredník medzi Bohom a ľuďmi, a to človek Kristus Ježiš, ktorý svojím životom zaplatil za všetkých. Tým sa zároveň hovorí, v čom spočíva podstata kresťanskej viery: Uznať jedného Boha nad sebou a prijať jedného prostredníka medzi ním a nami – človeka Krista Ježiša. O čom je tu reč? Vtedajšia spoločnosť verila na mnoho bohov a pánov osudu, najmenej však verili ľudia sami sebe. Preto si hľadali prostredníka, ktorý to zariadi medzi bohmi, hviezdami a ľuďmi. Za takého prostredníka sa považoval najčastejšie rímsky cisár, ktorý sa označoval za syna bohov a pána života a smrti. Tí vzdelanejší a premýšľavejší medzi pohanmi boli samozrejme kritickejší a svojho prostredníka videli viac v niektorom múdrom filozofovi, dokonca spísali aj čosi ako pravidlá pre život v domácnostiach. Autormi takých textov boli v 1. st. n. l. tzv. stoici, ale tradícia sa tiahla až k Aristotelovi, ktorý nazval spis o správnom vedení domácnosti Oikonomikos. Vykonávateľmi týchto usmernení mali byť muži, otcovia, páni domu. V liste Timotejovi si možno všimnúť, že autor prevzal celé pasáže z poučení pohanských filozofov a že takisto sa spoliehal na mužov, že ich budú uplatňovať. Z toho vidíme, že kresťanstvo používalo podnety, poučenia a vzory, ktoré boli overené v danej spoločnosti a kultúre. Všetkým tým poučeniam však nadradilo vieru v jedného Boha a jedného prostredníka Ježiša Krista. V tejto viere spočíva to zasvätenie. Veríš, zasväcuješ sa, odovzdávaš sa Bohu cez Ježiša Krista. A všetky známe poučky pre život meriaš týmto Ježišom. Už nie Sokratom, Diogenom, Aristotelom, a už vôbec nie nejakým panovníkom, ale Ježišom Kristom. On zaplatil za nás celým svojím životom, on pre nás dôveryhodne prežil svoj život.
Ak sa dnes ľudia nevedia nájsť v kresťanskej viere, tak je to často preto, že vnímajú len poučky vytrhnuté zo súvislostí – ako s tými ženami, ktoré mali byť v cirkvi ticho, alebo biskupmi, ktorí mali dobrým životom v rodine dokázať, že môžu viesť cirkev. Tie poučky patrili onej dobe a dnes máme v mnohom iné skúsenosti a máme iné poučky. Vtedy aj dnes však všetky naše poučky musia byť preverené naším zasvätením, naším osobným „verím, odovzdávam sa, milujem“ – tebe, Bože, cez Ježiša Krista. Ak sú týmto zasvätením naše poučky preverované, vieme ich aj meniť bez toho, aby sme zradili niečo dôležité. V 16. st. žil v Ríme sv. Filip Neri, kňaz, ktorý sa najprv túlal po uliciach mesta a venoval sa tým, na ktorých natrafil, najmä deťom a bezdomovcom. Rýchlo vzbudil pozornosť cirkevných predstavených, lebo v krúžku detí mal chlapcov i dievčatá, deti spod mosta i z paláca, ľudí spovedal na lúke a nie v kostole... Obvinili ho, že nezachováva žiadne pravidlá. S deťmi mal prísť priamo pred pápeža a ukázať, čo ich naučil. Pred prísnym pohľadom pápeža a jeho úradníkov však deti od strachu priam zmrzli. V tom trápnom tichu ich zachránil výkrik malého chlapca, ktorý si začal spievať modlitbu spontánnej radosti, ktorú ich Filip naučil. Bol to znak zasvätenia do viery v Boha, ktorý pred všetkými poučkami dáva prednosť láske – a tá sa musí zažiť, nedá sa zahrať ani naučiť. Pápež to rozpoznal a požehnal Filipovo spoločenstvo.
Kde sme my zažili svoje zasvätenie? Ako my žijeme svoje „verím, odovzdávam sa, milujem“? Poznáme to podľa toho, ako dokážeme dnes spojiť múdrosti a podnety našej doby s vierou v Boha a praxou podľa Ježiša Krista.