Každý rok z príležitosti sviatku Sedembolestnej Panny Márie sa v slovenských médiách objavia vyjadrenia, kde sa niekto čuduje, že tento sviatok svätíme, a to dokonca ako sviatok štátny. Áno, tento sviatok nepatrí medzi najväčšie celosvetové sviatky katolíckej cirkvi a pre neveriacich ľudí nemusí veľa znamenať. Treba však prijať ako fakt, že to, čo vyjadruje sviatok Sedembolestnej, je súčasťou našej kultúry, a úlohou veriacich i neveriacich môže byť, aby sa snažili tejto kultúre porozumieť.
Obrazy Sedembolestnej Panny Márie poznáme: Ježišova matka drží v náručí telo svojho mŕtveho syna. Tento obraz pripomína konkrétnu udalosť, ale omnoho viac je symbolom mimoriadnej situácie. Je to situácia bolesti, ktorú treba nejako prijať, vyrovnať sa s ňou. Táto situácia počíta aj s tým, že bude mať pokračovanie v našej ochote obetovať sa a trpieť podobne, ako trpel ten, ktorého smrť nám spôsobila bolesť. Obrazy Sedembolestnej takto sprostredkujú skúsenosť s bolesťou, ktorú možno uniesť, ba premeniť ju na lásku, v ktorej sme schopní žiť pre niečo veľké a dôležité. Stará modlitba k Sedembolestnej to vyjadruje týmito slovami: „Ó, ty, Matka, žriedlo lásky, nech prežívam bôľ tvoj ťažký a nech s tebou nariekam! Nech mi srdce láskou planie ku Kristovi neprestajne, veď on je môj Boh a Pán“ (sekvencia zo sviatku). Poznanie, že bolesť možno vo viere vydržať a že v tom, čo sa javí ako prehra, možno objaviť skrytý zmysel, ba dokonca prejsť z bolesti do lásky, patrí k podstate kresťanskej viery. Keď sa táto skúsenosť spojí so živým príbehom, stáva sa časťou kultúry jednotlivcov i celých spoločenstiev. My, na Slovensku, sa hrdíme tým, že skúsenosť vytrvania uprostred bolesti a prechod z bolesti do lásky podľa príkladu Sedembolestnej stala sa súčasťou kultúry nášho národa.
Ako sa to však stalo súčasťou našej kultúry a ako tomu rozumieme? Východisko k tejto skúsenosti nachádzame v Lukášovom evanjeliu, kde sa v 2. kap. píše o proroctve nábožného Simeona. Jozef a Mária prinášajú dieťa Ježiša do jeruzalemského chrámu, tam ich stretáva Simeon a o Ježišovi sa vysloví, že jeho život bude ľudí rozdeľovať – jedných pozdvihne, ale druhí sa na ňom potknú, a tak sa na ňom vyjaví zmýšľanie ľudí. Ako odvodený následok spomenie, že srdce Ježišovej matky prebodne meč. Opäť je to obraz, vyjadrenie situácie, ale je to obraz zásadný. Naše zmýšľanie sa musí cibriť, brúsiť, a potom dospieť k rozhodnutiu, musíme sa pýtať, prečo si niečo myslíme a prečo niečo robíme. To, na čom sa to brúsi a deje, nemôžu byť len vonkajšie udalosti, ale aj ich dôvody. Napr. sa hovorí, že človek dospieva takými udalosťami, ako je ukončenie školy a vstup do prvého zamestnania, tiež sobáš, narodenie dieťaťa, ale aj vážna choroba... Áno, takéto udalosti nás poznačia, nútia dospieť a rozhodnúť sa, ale dôležitejšie sú dôvody a motívy, s ktorými do týchto udalostí vchádzame a vďaka ktorým ich zvládame. V tomto zmysle je Ježiš, jeho posolstvo, tým kritériom, na ktorom sa cibrí naše zmýšľanie a podľa čoho sa dejú naše najvážnejšie rozhodnutia. A Sedembolestná je jedným z obrazov toho, ako sa toto zmýšľanie a konanie uskutočňuje.
Súčasťou našej kultúry sa naše duchovné postoje stávajú vtedy, keď sa premietnu do konkrétneho príbehu. Centrum úcty Sedembolestnej Panny Márie je na Slovensku v Šaštíne. Na začiatku tejto úcty (1564) sa na tomto mieste Záhoria odohral príbeh manželstva grófky Czoborovej. Ona prežívala vo svojom manželstve vážne problémy a podľa legendy sa modlievala pred soškou Sedembolestnej. Z vďaky za vyriešenie problémov dala postaviť kaplnku. Neskôr František Lotrinský, manžel cisárovnej Márie Terézie, kúpil majetok Czoborovcov v Šaštíne, dal postaviť fabriku a s podporou cisárovnej sa tam vybudoval veľký chrám. Veľká tradícia národnej svätyne Slovenska sa zrodila z malej súkromnej skúsenosti, ktorá sa vhodne prepojila so skúsenosťou mnohých iných ľudí: že naša bolesť nemusí byť definitívna a že ju možno pretaviť do lásky, ktorá nás zachraňuje.
Zaujalo ma, ako o podobnej skúsenosti koncom júla hovoril pápež František pri svojej návšteve Brazílie. S tamojšími biskupmi sa stretol v najväčšom stredisku úcty Panny Márie, v Aparecide. Vo svojom príhovore spomenul, že v 19. st. bola Aparecida križovatkou medzi hlavným mestom Rio de Janeiro, Sao Paulom a baňami v Minas Geras. Podľa legendy raz na tomto mieste chudobní rybári chytali ryby, ale nič nechytili. Potom z rieky nevylovili zlatú rybku, ale dolámanú sošku Nepoškvrnenej Panny Márie. Tá rozbitá soška, ktorú dali dokopy, stala sa neskôr symbolom veľkej sily, ktorá dáva dokopy naše rozbité životy, povedal pápež. Vtedy v Brazílii boli životy rozbité najmä tým, že spoločnosť sa delila na pánov a čiernych otrokov (soška Márie bola čierna). Pápež pripomenul, ako nám dnes táto skúsenosť ukazuje, že Boh koná pokorne a zjavuje sa tam, kde ľudia už nič nečakajú. Často to býva na križovatkách, tam, kde sa stretávajú cesty ľudí a ich problémy...
Keď nebudeme sláviť Sedembolestnú Pannu Máriu ako zvláštny katolícky sviatok, ale dokážeme na križovatke, v centre dnešných problémov, vyjadriť svoje túžby a otázky (aj tie najboľavejšie), ukážu sa aj riešenia. Často nečakané, ale pozitívne premieňajúce. Podľa toho poznáme, že sú od Boha.