Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 1.9.2013

22. nedeľa cez rok (C)
Hb 12,18-19.22-24a
Autor: Karol Moravčík

Počas letných prázdnin viacerí z nás strávili nejaký čas aj mimo Bratislavy, mimo svojich domovov a pracovísk. Bolo to vidieť aj pri bohoslužbách, keď sme sa s viacerými známymi dlho nevideli. Chcel by som dnes v našom spoločenstve hovoriť o tom, čo pre nás znamená naše farské spoločenstvo, naša farnosť, alebo ako sa po II. vatikánskom koncile hovorí – naša miestna cirkev. Tu v Bratislave je cirkev iná ako na tradičnej dedine. Máme vlastne len tri možnosti: Po prvé môžeme byť farnosťou, kde sa ľudia navzájom veľmi nepoznajú, kde si zostanú vzdialení, hoci viac alebo menej navštevujú svoj kostol. Po druhé môžeme byť ľuďmi, ktorí si v rámci svojej farnosti vytvoria okruh priateľov, ale o ostatných sa nebudú zaujímať. A po tretie môžeme sa usilovať o to, aby sme naozaj boli miestna cirkev, cirkev Ježišova, v ktorej každý, kto prejaví záujem, zažije Božiu lásku i lásku ľudí.

V úryvku z Listu Hebrejom sme dnes počuli, ako sa autor tohto listu snažil povzbudiť kresťanov, aby zostali verní svojej viere a cirkvi aj uprostred ťažkých skúšok. Vtedy tou skúškou pred r. 100 n. l. bolo prenasledovanie kresťanov za cisára Domiciána, ale aj rastúce obavy týchto ľudí (ktorí už osobne nezažili apoštolov a prvých svedkov evanjelia), či ich kresťanská viera má zmysel. Preto sa autor listu snažil pripomenúť, ako sa zrodila ich kresťanská viera a čo pre nich znamená.

K tomu zrodeniu viery povedal, že vieru v Boha podľa Ježiša nenašli cez nejaký burcujúci zážitok, ktorý by nimi zatriasol ako veľká búrka, a oni by si povedali: Boh nás zasiahol. To bola predstava Starého zákona, keď sa ľuďom zdalo, že Boh je predovšetkým strašný, a aj Mojžiš mal čo robiť, aby z toho strachu pred Bohom nezahynul.  Nie, čítame v Liste Hebrejom, my sme sa nestali veriacimi zo strachu, nevediac, čo sa s nami robí, ale boli sme prijatí do spoločenstva živého Boha, do spoločenstva ľudí, ktorí chcú byť svätí a spravodliví, do cirkvi, ktorá je vedome alternatívnym spoločenstvom voči náboženstvám strachu a pýchy a voči politickým a ekonomickým spoločnostiam strachu, sebectva a pýchy, ktoré si ľudia vytvárajú preto, aby sa uchránili jeden pred druhým. Cirkev Ježišova nie je spoločnosťou, kde sa každý stará sám o seba, alebo kde dokonca stráca zmysel veriť v Boha, lebo s Bohom nik nemá skúsenosť. Cirkev, spoločenstvo, do ktorého sme sa dostali krstom, je Boží Jeruzalem, nie ten, o ktorý sa dnes sporia židia s moslimami a kedysi oň mečom bojovali aj kresťania. Táto cirkev Ježišova má iné hranice a iných občanov. Sme to my spolu s anjelmi a svätými, tými, čo sa k Bohu hlásia ako k Otcovi a Pánovi sveta, a k tomu, ktorý nás do tohto spoločenstva s Bohom a spravodlivými priviedol, teda k Ježišovi (Hb 12,24).

Ľudia, ktorí zažijú takéto spoločenstvo viery, takúto cirkev, nelietajú medzi mantinelmi raz nadšenej viery a inokedy skleslej nedôvery. Neveria, že úspech vo svete môže byť výsledkom drzosti a prešibanosti, ale veria, že má byť dôsledkom spolupráce s dobroprajnými a úprimnými ľuďmi. Ľudia, ktorí sú naozaj veriaci, ako nám dnes pripomenul Ježiš v evanjeliu, neobklopujú sa len porovnateľne majetnými, zdravými a úspešnými ľuďmi, ale majú ochotu podeliť sa aj s chudobnými, chorými a postihnutými. V našej dnešnej spoločnosti sú takýmito ľuďmi tiež mnohí chudobní, chorí a postihnutí, mnohí osamelí, mnohí podceňovaní, často len preto, že sú starí alebo chudobnejší, alebo z pohľadu niektorých veriacich ľudí aj menej morálni ako oni. Ježiš sa dal pozvať medzi farizejov na šábesovú hostinu. Vedel však, čo si o ňom títo ľudia, pyšní na svoju morálku a zbožnosť, myslia. Vedel, že ho pozvali aj preto, aby „zňuchávali“, o čo mu ide, a obzreli si ho. A Ježiš sa netajil a hneď pri prvej príležitosti im povedal, čo si on myslí o pravej morálke a zbožnosti. Tá pravá morálka a zbožnosť má dva veľké znaky: pokoru pred Bohom a priateľstvo s chudobnými.

Toto Ježišovo slovo neplatí len pre farizejov kedysi, ale je určené aj nám. Keď počúvame toto slovo, začíname viac tušiť, čo všetko musíme zmeniť v spoločnosti a cirkvi. Predovšetkým chceme pracovať na tom, aby naša miestna cirkev, naša farnosť, bola viac spoločenstvom skromnej nábožnosti a priateľstva s ľuďmi, ktorí sú z rôznych dôvodov podceňovaní. Čítal som knihu o biskupovi Erwinovi Kräutlerovi, ktorý dlhé roky pôsobí v brazílskej Amazónii. (To je ten biskup, ktorého činnosť sme podporili z DNV už dva razy zakúpením pôstneho chorvátsko-burgenlandského kalendára.) Keď tam pred r. 1970 E. Kräutler prišiel, našiel tradičnú cirkev, kde kňaz na obrovskom území zavítal do nejakej obce len raz za štvrť alebo polroka; najčastejšie bol pozvaný do domu miestneho boháča, kde kňaza pohostili, a potom tam priviedli ľudí z okolia, aby ich pokrstil, pobirmoval, zosobášil... Tí ľudia pokladali sviatosti za dôležité, ale vôbec nevideli, ako to súvisí s ich životom. Po rokoch svojho pôsobenia, za veľmi ťažkých okolností, keď sa viacerí vplyvní a majetní ľudia opakovane snažili o jeho likvidáciu, biskup Kräutler v duchu II. vatikánskeho koncilu zmenil cirkev na Amazonke na cirkev, kde zodpovednosť za cirkev spolu s ním nesú všetci veriaci, hoci sú zväčša veľmi chudobní. Títo ľudia dnes dokážu sami pripravovať a viesť bohoslužby, ohlasujú Božie slovo, pripravujú iných na sviatosti, a sú veľmi vďační, že ich biskup bojuje s nimi za spravodlivé sociálne podmienky.

Na podobné prebudenie viery a premenu cirkvi na spoločenstvo spoločnej modlitby a spoločného zápasu za spravodlivosť čaká aj situácia v Bratislave a na celom Slovensku. Nech sa takéto prebudenie stáva čoraz viac vecou nášho srdca a poznačí všetky naše skutky!