„Čo pre nás znamená páter Rupert Mayer? S jemu vlastnou jasnosťou nám hovorí, čo je v živote rozhodujúce. V januári 1940 z koncentráku píše svojej zostarnutej matke: Teraz už naozaj nemám nič a nikoho viac, ako iba milého Boha. To stačí, to je viac ako dosť. Keby to ľudia len uznali, bolo by viac šťastných na zemi... V týchto jednoduchých slovách, ktoré väznený syn píše svojej matke, je zjavné, čo bolo tajomstvom jeho života: spojenie s Bohom. Boh pre neho bol stred, a z tohto stredu stvárňoval svoj život. Preto bol veselý, šťastný a dobrý človek. Pretože jeho radosť bola hlboko zakorenená v Bohu, trvala aj v jeho utrpení, dokonca aj vtedy, keď sa mu trpko krivdilo“. (Friedrich kardinál Wetter, arcibiskup Mníchov-Freising, Bez Boha to nejde. Životné svedectvo pátra Ruperta Mayera, pastiersky list na pôstne obdobie 1987. Kázeň na konferencii biskupov Nemecka vo Fulde, 24.9.1986, vyd. Pressereferat arcibiskupstva München-Freising.)
Zajtra je švajčiarsky štátny sviatok, spomienka na vznik „Eidgenossenschaft“, švajčiarskej konfederácie, aj keď historici jasne dokázali, že dátum nesedí. Kázať budem o pokoji. Švajčiarsky národný svätý, Brat Mikuláš z Flüe (1417-1487), Niklaus von der Flüe, sedliak, sudca, radný pán, neskôr pustovník, povedal: Friede ist allweg in Gott. Pokoj je len v Bohu. Odkiaľ to má? Vstúpil do hĺbky nasledovania Krista, ktorú nám ukazuje Ježišova reč na hore. Tam je: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s nim dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.“ (Mt 5,40-42) P. Rupert Mayer, keď ho nacisti uväznili a pribuchli dvere jeho cely, nemal nič a nikoho, len Boha; tiekli mu po tvári slzy radosti, lebo mohol pre Krista trpieť a hodiny nerušene sa modliť. Žil z hlbokého spojenia s Pánom, z bezhraničnej dôvery v neho.
Svätý Ignác sa modlil: „Vezmi, Pane, všetko čo mám, ty si mi to dal, tebe, Pane, to vraciam, daj mi len svoju lásku, tá mi postačí.“ (DC, 234) František Assiský chce byť len nástroj Božieho pokoja. Brat Niklaus von Flüe sa modlí: „Pane, vezmi mi všetko, čo mi bráni prísť k tebe, daj mi všetko, čo ma k tebe vedie, vezmi mi ma a celkom si ma prisvoj.“ A svätý Augustín? „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Pane.“ Tereza Avilská nepotrebuje nič okrem Boha: „Dio solo basta.“ Ježiš, keď vysiela dvanástich apoštolov do sveta, hovorí: „Na cestu si neberte nič.“ (Lk 9, 3) Bez Boha to nejde.
Z textov, ktoré sú na výber na sviatok sv. Ignáca, som vybral dva, o búrke a tichu (1 Kr 19, 9b.11b-15.16b: Eliáš zostal sám, Boh nebol vo vetre, ale v tichom šume; Mt 8,18-27: Čo sa bojíte, vy maloverní?), s cieľom poukázať na tradíciu katolíckej Cirkvi. Rupert, Ignác, Mikuláš, František, Augustín a najmä evanjelium Ježiša Krista nám zanechali metódu, ako kráčať v nasledovaní Krista. Tradíciu chápem ako zachovanie a dávanie do pohybu, čo znovu znamená nazrieť do dejín, čo otvára perspektívy do budúcnosti. To mi dáva istotu a nádej, že slová, „čo začalo, Boh dokončí“, ktoré som dostal na cestu pri kňazskej vysviacke, sa naplnia. Bez Boha to nejde. Es geht nicht ohne Gott.