Ako týmto vyjadreniam rozumieme a nakoľko sa aj nás tieto myšlienky týkajú? Ak si všimneme dnešný úryvok z Listu apoštola Pavla Kolosanom, vidíme, že apoštol na začiatku svojho listu veľmi vznešene hovorí o Ježišovi: Ježiš je obraz Boha, je prvý pred všetkým, je prvý aj medzi vzkriesenými z mŕtvych, jemu sú podriadené všetky mocnosti a sily sveta; on je ten, ktorý všetko zmieruje. Akého Ježiša nám tu predstavuje apoštol?
Málokomu z nás napadne, že apoštol v Liste Kolosanom úmyselne dáva do protikladu pohanskú predstavu o moci vo svete s kresťanskou predstavou o tejto moci. Kresťania v Kolosách sa báli osudových síl (slov. preklad ich uvádza ako Tróny, Panstvá, Kniežatstvá a Mocnosti), ktoré ovládajú ich život. Dnes by sme hovorili o moci politických vládcov, finančných magnátov, sťaby anonymných finančných trhov či rôznych ideológií, ako boli a sú nacionalizmus, rasizmus, ekonomizmus. Niekto verí aj na anonymné kozmické sily... Kde medzi všetkými týmito silami má miesto Kristus? Prvotné kresťanstvo uverilo, že Kristus, nie rímsky cisár, nie kozmické sily, nie magnáti a páni, riadi ich život. A kresťania ako vyvolení Boží v Kristovi sú nová „elita“, oni s ním tvoria akoby jedno telo. Kristus, nie cisár je „hlava“, teda určujúca autorita; v Kristovi je nastolený pokoj a zmierenie na zemi. V Pavlových časoch malo slovo zmierenie najmä politický význam a úloha zmierovateľa sa prisudzovala politickým mocnárom. Tak to bolo od čias Alexandra Macedónskeho, ktorý dobyl obrovskú ríšu a všetkým podmaneným krajinám dal jeden zákon, a tým ich zjednotil čiže zmieril. Podľa tradície povedali Alexandrovi po jeho príchode do mesta Gordiu, že ten, kto rozpletie ich zložitý (gordický) uzol, získa moc nad Áziou. Alexander sa nebavil a rozťal ho. Pavol nadväzuje na túto myšlienku a Krista prezentuje ako pravého zmierovateľa a zjednotiteľa, ktorý svojím činom rozťal gordický uzol zamotaných vzťahov medzi Bohom, svetom a nami. Nie však mečom, násilím, ale krížom, darovaním sa a vytvorením nového vedomia v nás.
Pre nás je užitočné vcítiť sa do zmýšľania pôvodného kresťanstva. To, čo my berieme ako náboženstvo, ako niečo, čo sme temer celkom preniesli len do súkromného spytovania svedomia, malo pôvodne za úlohu vytvárať z ľudí iných ľudí, ako sú ľudia sveta. Ľudia sveta verili (a veria i dnes) na rôzne mocnosti (vesmírne energie a hviezdy, mikrosvet našich génov alebo svet politických a ekonomických síl) a koria sa im. Kresťania by mali odmietať veriť v tieto sily, keďže získali vďaka Kristovi nové vedomie o sebe a začali sa inak správať aj spoločensky. Základnou zložkou spoločnosti prestalo byť pre nich sociálne zaradenie (muž alebo žena, pán alebo otrok, Žid alebo Grék atď.), ale rodina. Nie však jednoducho pokrvná rodina, ale spoločenstvo, ktoré vzniká z viery v Krista a z konania podľa neho. Ak si to chceme lepšie predstaviť, všimnime si, ako Ježiš v dnešnom evanjeliu odpovedá na otázku: kto je môj blížny? Odpovedá príkladom o milosrdnom Samaritánovi, ktorý na základe svojej ohľaduplnosti voči cudziemu človeku vytvára s ním nový vzťah a dáva všetko, čo ten druhý potrebuje.
Keď Ježiš o tomto vzťahu rozprával, nešlo mu o občasný dobrý skutok, ale nové videnie. Cudzí a rozdielni ľudia sa začnú vidieť ako blížni. Ani jeden ani druhý sa už necíti byť určovaný pravidlami sveta, ale novým videním – tým, čo sa im zjavilo vďaka Kristovi. Pápež Benedikt tomu vraví odsvetštenie, pápež František to nazýva „chudobná cirkev pre chudobných“. Takáto reč nie je nová, len sme na ňu zabudli. V r. 1968 šiel pápež po prvý raz do Južnej Ameriky. Dnes je to bežné, že pápeži cestujú, vtedy si však celý svet všímal, čo tam pápež bude robiť. Pápežom bol vtedy Pavol VI. a jeho prvé stretnutie v Južnej Amerike sa konalo blízko Bogoty v Kolumbii, kde slúžil omšu pre 200 tisíc najchudobnejších ľudí. Týmto ľuďom povedal: Neprišiel som, aby ste mi zatlieskali, ale aby som si vo vás uctil Krista. Vy ste pre cirkev sviatosťou jeho prítomnosti, vy mu prejavujte lásku, na ktorú sa on kedysi trikrát pýtal apoštola Petra... Na druhý deň začala konferencia všetkých biskupov Južnej Ameriky, na ktorej sa dohodli, že cirkev nesmie vystupovať ako boháč, ktorý dáva chudobným niečo zo svojho prebytku, ale ako rodina, ktorá sa delí o všetko. Dnes 50 rokov od II. vatikánskeho koncilu sa niektorí v cirkvi tešia, že sa opäť hovorí o cirkvi pre chudobných a obyčajných ľudí, ale iní sa tvária, že nerozumejú... Ako to vidíme my, kto je náš blížny a kto je naša cirkev? Nie je to len na pápežovi, čo nás čaká, je to úloha nás všetkých, aby sme aj v Bratislave, aj v Dev. N. Vsi, vytvárali rodinu v Kristovi, rodinu, ktorá verí a miluje.