V relácii sa striedajú diskusné príspevky novinárov „vatikanistov“, prítomná je jedna žena, riaditeľ jezuitského časopisu „La Civiltá cattolica“ P. Antonio Spadaro SJ, a vysielajú sa dokumentárne záznamy z doterajšieho pontifikátu. Téma: Tri mesiace pontifikátu.
Prvý dokument je krátky film ihneď po voľbe na balkóne svätopeterskej baziliky. František prosí najprv, aby sa veriaci modlili za neho a aby mu dali požehnanie, potom sa k nim prihovorí; išli na koniec sveta, aby našli rímskeho biskupa, dá požehnanie a popraje ľudu dobrú noc.
To je všetko nové, aj zvyky aj obsah. Jedno dievčatko sa ho spýtalo, prečo býva v Santa Marte, František odpovedal, že „keby bol sám v byte, kde bývali pápeži, musel by ísť skoro na psychiatriu“. Okamžite sa špekuluje o jeho úlohe, musí vyčistiť kúriu, nie je len pastier, je aj muž – vodca, je aj politik, uvažuje a koná ako jezuita, pripravuje reorganizáciu v kúrii. Jeden zo žurnalistov to prirovnáva k „vysušovaniu močiarov“. František konkrétne uvádza do života kolegiálnosť, ktorú chcel II. vatikánsky koncil, žiada o radu kardinálov, aj to je v jezuitskom duchu, predstavený u jezuitov má absolútnu moc, pápež má Petrov primát, vie o svojej zodpovednosti, ale ako u jezuitov predstavený aj on má konzultorov a v slobodnej, voľnej výmene názorov hľadá riešenia. Kardináli to od neho vyžadujú, aby revolucionizoval kúriu, ale nie všetci v kúrii to chápu a sú aj takí, čo to chápať nechcú.
Padla otázka o demagógii, odvolávajúc sa na jeho správanie – odmieta auto, ide peši do úradovne, po voľbe ide zaplatiť hotel, správa sa ako otec a farár, čo irituje kňazov a biskupov, hovorí, ako veľmi by chcel chudobnú Cirkev pre chudobných... Lenže to nie je demagógia, všetko je autentické, jeho prístup k ľuďom, nadovšetko. František chce reformovať duše a nie úrady a robí to svojím životom, príkladom; prvoprijímajúcim deťom povedal: Boh nás stvoril, Syn nás spasil, Duch Svätý nás miluje. Má úžasné životné skúsenosti v pastorácii, v politike, bol v mladom veku ako 36 ročný provinciál, v Argentíne bola diktatúra, napriek tomu mnohí sa pýtajú, kedy skončí robiť farára, kedy začne s reorganizáciou kúrie, kedy príde vláda do Vatikánu. Reakcia na to je jasná, František reaguje ako jezuita – prudente, teda rozumne, rozvážne, obozretne, ale dôsledne – to je v diskusii jednoznačná mienka, a tiež misionársky agresívne, je to mentalita prvých jezuitov. František je realista. Kde sú revolúcie, tam je rezistencia. Treba brať do úvahy, že je prvý jezuita a prvý z Latinskej Ameriky. Už pred odchodom na konkláve povedal v Buenos Aires, že kúriu treba reformovať.
V krátkom filme ukázali najcharakteristickejšie a najzaujímavejšie skutky pápežov. Pius XII. cez vojnu, keď americký prezident nariadil bombardovať Rím, vyšiel z Vatikánu do mesta, medzi Rimanmi stál pri zbombardovanej rímskej štvrti, vystrel ruky v znamení kríža a povzbudzoval ľud. Ján XXIII., keď si jeden muž pred nim kľakol a bozkal mu prsteň, povedal mu, no, čo to robíš, vstaň, kľačiačky sa len modlíme. Prvýkrát vlakom išiel poza hranice Lazia (kraj v okolí Ríme), aby ukázal, že aj Vatikán má nádražie, že načo je tu naše nádražie, ja idem vlakom z Vatikánu a nie z hlavného rímskeho nádražia. Pavol VI. položil na oltár tiaru, korunu zo zlata posiatu drahokamami, a povedal, aby ju predali a dali chudobným, stretol sa s patriarchom pravoslávnej cirkvi Athenagorasom. Papa Luciani si dal mená dvoch svojich predchodcov Jána a Pavla a Ján Pavol II. išiel k ľudu, cestoval po svete, navštívil mešitu, synagógu, v Jeruzaleme sa modlil pri múre nárekov, odpustil svojmu atentátnikovi. Benedikt vo vrtuľníku pred odchodom do Castel Gandolfa, keď letel nad Rímom, ľud plakal a nikto ten okamžik nezabudne. František hovorí, že nie je izolovaný, píše listy za stolom, ako to vždy robil, telefonuje z pevnej linky, pritom používa svoj starý notes, nemá mobil, nikdy ho nemal, doma mal malý písací stroj, nie počítač, v rozhovore so spolupracovníkmi cítiť z jeho strany autoritu, ale nie odstup, je milý, ľudský, priateľský.
Keď prišla reč na časopis Civilta Cattolica, cítil som rezervovanosť diskutujúcich, aj trocha štengrovali pána riaditeľa, sympatického, úžasne zbehlého jezuitu, žartovali, pretože – čo aj on sám potvrdil – časopis je v úplnej „sintonii con il Vaticano“, to znamená, je úradným hlasom Vatikánu, každý článok vopred čítajú určení ľudia, kým ide do tlače. O ovzduší, ktoré tam vládne, páter Spadaro povedal, že sme v období, keď hlavné je počúvať, podľa príkladu Márie. František nechce inštitúciu, ale cirkev zdola, kňazov s vôňou oviec: pastori col odore del pecore. Vo filmovom dokumente bol Františkov citát, čo mu povedala mama: Sudario non ha tasce... Ja by som to preložil, že starostlivosť o človeka nepozná vrecká, nemá vrecká, práca v potu tváre, námaha nemá vrecká. A ďalšie citáty: Ak nevyznávame Krista, nič nejde, nefunguje, ak nejdeme napred, zostaneme stáť na jednom mieste, potom by sme boli ako deti, čo stavajú hrady na pláži z piesku, povedal kardinálom. Il Papa ha peccati, e ne ha tanti: pápež má hriechy a má ich mnoho. Ma Dio sempre perdona: Boh vždy odpustí. Korupcia nie je hriech, korupcia je choroba v medziľudských vzťahoch, povedal František. A v dôsledku toho aj vzťah človeka voči Bohu je chorý. Preto je potrebná revolúcia. Hriech sa odpustí. Musíme zničiť choré vzťahy v cirkvi. Sme advokáti chudobných. František posiela kňazov na perifériu, k ľudu. Aj biskupov. Pápež im dal príklad. Aby aj biskupi sa obnovili a boli noví. Revolúcia začala, nevieme ako skončí.
Pápež nemusí byť iný, ako sú biskupi. V lete nejde do Castel Gandolfa, iba ak na pár dní, ale nie na celé leto. To by nevydržal. Miluje nás ako mama, povedal v modlitbe Angelus. Jeho je úplne nový štýl komunikácie. Prihovára sa k človekovi tam, kde je, ku konkrétnemu človekovi, ktorý je pred ním.
Napadlo mi, že v tejto diskusii bol aj citát Františka: Svätý Peter nepotrebuje banku – to účastníci diskusie relativizovali, Ježiš mal Judáša, ktorý mu spravoval financie... Ešte poznámka k demagógii: U Františka je to „prudenza“, rozvážnosť. Aj o sexe sa hovorilo, sex má moc, aj vo Vatikáne, tam sa stalo zlo, „vydieranie kardinálov“, tam ho treba zničiť, tam treba revolúciu, vo Vatikáne. Kúria to je karierizmus, peniaze, sex, „nepotismo“ – rodinkárstvo.
František má pekný vzťah k Benediktovi, ide okolo jeho domu a navštívi ho, povedal, že Benedikt dokončí spolu s nim encykliku o viere, ktorú Benedikt nedokončil, František ju vydá. Úloha Františka a Benedikta, povedal František v jednom filmovom dokumente, je: esortare, povzbudzovať.