Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 2.6.2013

9. nedeľa cez rok (C)
Gal 1,1-2.6-10
Autor: Karol Moravčík

Dnes máme náš kostol osobitne vyzdobený kvôli slávnosti Prvého sv. prijímania. Tento rok je symbolom slávnosti dúha, doplnená obrázkami detí. Dúha je obraz, ktorý pochádza zo Sv. Písma, z knihy Genezis, zo známeho rozprávania o potope. Na konci tohto rozprávania sa spomína, že Boh po skončení potopy ľudí uistil, že už nikdy takto nepostihne zem ani ľudí, že jemu stačí, ak ho ľudia uznajú za svojho Boha a Pána, a on na oplátku bude chrániť ich, ako aj všetko živé na zemi. Pripomienkou tejto dohody či zmluvy bude dúha na oblohe ako znak Božieho priateľstva s ľuďmi.

My dnes tieto staré rozprávania z Biblie neberieme doslova, nemyslíme si, že Boh niekedy niekoho trestal potopou alebo iným nešťastím, ale práve to pokladáme za Božie zjavenie, že ľuďom svitlo, aký je Boh a aké je ich miesto vo svete. Veriaci Židia na rozdiel od pohanov necítili sa byť hračkou v rukách bohov a bôžikov, neverili na osud, nebrali život ako výhru či prehru v lotérii, ale verili na dohodu – zmluvu s Bohom. Verili, že Boha treba počúvať, lebo je dobrý, ale neradno sa s ním zahrávať, lebo je aj spravodlivý. Verili, že prírodu (vrátane veľkej vody a iných živlov) Boh nestvoril, aby nás desila, ale aby nás obohacovala a aby sme ju pokladali za Božie stvorenstvo, ktoré máme chrániť.

Kresťanstvo nadviazalo na toto poznanie, že s Bohom sa dá a treba dohodnúť, len náplň tejto dohody sme posunuli trochu inde. Dôraz už nie je na pravidlách či zákonoch, ktoré treba úzkostlivo zachovávať, akoby bol Boh veľkým policajtom, ktorý nás stále sleduje a jeho oku nič neunikne. Dôraz je položený – ako sme dnes počuli aj z Listu apoštola Pavla Galaťanom – na evanjelium. Hlavným obsahom tohto evanjelia je zvesť, že Boh je Otec, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych. To Pavol spomína hneď v prvej vete svojho listu. Potom prekvapujúco prechádza k výčitkám, keď píše, že kresťania v Galácii prebiehajú od toho, ktorý ich povolal Kristovou milosťou, k niekomu, čo prichádza s iným evanjeliom. Ak to prvé a jediné evanjelium je evanjeliom milosti, môže byť to iné len evanjeliom nemilosti. Takého však niet, kričí Pavol. To je nezmysel, a kto také niečo hlása, nech je prekliaty!

Prečo také rozčúlenie? Galácia bola krajinou v dnešnou strednom Turecku, kde pred viac ako dvomi tisícročiami žili Gali čiže Kelti. Tí aj založili mesto Ankara, dnešné hlavné mesto Turecka. V čase apoštola Pavla patrila Galácia do Rímskej ríše. Pred príchodom Pavla sa Galaťania podobne ako iní pohania klaňali zbožšteným prírodným javom. Apoštol k nim po prvý raz prišiel asi r. 47 alebo r. 49 n. l. a ich pokrstenie neskôr výstižne opísal ako vyslobodenie z otroctva božstiev a zo strachu z prírodných živlov, ako aj z vlastného egocentrizmu a spod kliatby zákona. Tou kliatbou zákona mohol apoštol myslieť súbor rôznych spoločenských a náboženských konvencií a predpisov, ktoré ospravedlňovali biednu situáciu ľudí bez toho, aby ponúkali východisko. O nejaký čas po Pavlovom odchode z Galácie prišli medzi galatských kresťanov iní misionári, asi skupina kresťanov, čo boli zároveň židia, a to takí židia, ktorí na rozdiel od Pavla žiadali, aby bývalí pohania okrem krstu prijali aj všetky židovské náboženské predpisy. Títo noví misionári úplne poplietli Galaťanov, vyvolali v nich strach z Boha a doviedli ich k tomu, že sa dali obrezať a prijali tzv. Mojžišov zákon. Pavol na tieto skutočnosti ostro zareagoval listom (asi r. 57 n. l.), v ktorom vyzýva Galaťanov, aby sa nedali obrať o kresťanskú slobodu a aby si uvedomili, že život sa zachraňuje vierou, ktorá je odpoveďou na Božiu lásku, nie skutkami zákona, ktoré by mali schopnosť vygumovať naše hriechy pred Bohom.

Pavol pekne nazýval posolstvo o živote, ktoré mu Boh zjavil v Kristovi, evanjeliom milosti čiže darovanej, nezaslúženej lásky. Našim deťom dnes na slávnosti prvého sv. prijímania chceme ukázať, že najkrajšie prežívame svoju vieru v toto evanjelium milosti práve v spoločenstve pri svätej hostine na Ježišovu pamiatku. Ak to nemá byť len nejaká svätá hra, musí ísť o pohostenie, sväté pohostenie i svätý životný postoj otvorený pre všetkých. Podmienka je tu naozaj len jedna: či si vďačný. Nie či si dobrý, ale vďačný za pozvanie. Napokon sa modlíme pred sv. prijímaním nie „že sme hodní“, ale „že sme nehodní“: Pane, nie som hoden, ale ty si ma oslovil, a preto aj uzdravil!

Nech tento postoj viery, ktorý tak často vyjadrujeme v modlitbe, postoj, ktorý apoštol Pavol nazýval aj evanjeliom milosti, prenikne celý náš život a prejaví sa čím viac aj na našich skutkoch!