V našej obci každoročne slávime hody na sviatok Zoslania Ducha Svätého. Osobne som za to veľmi vďačný, že naši predkovia v 16. st. (1580) zasvätili tunajší kostol, a tým aj celú našu obec práve Duchu Sv. Tým dostala naša obec a farnosť toho najlepšieho patróna, akého si len vieme predstaviť. V susedných obciach majú za patróna niektorého svätého, v Devíne majú Sv. Kríž, ale my máme priamo Ducha Svätého, Boha samého, trochu poeticky poviem: dýchanie Božej lásky, ako sa prejavilo v Ježišovi a ako sa on s nami o toto dýchanie Božej lásky a múdrosti podelil.
Slovo „patrón“ znie možno starosvetsky. Dočítal som sa, že v antickom Ríme bol patrónom nazývaný taký človek, ktorý chránil prepustených otrokov a ľudí odkázaných na pomoc. V kresťanskej kultúre sa patrónom nazýva svätec, ktorého meno nosíme, alebo všeobecne človek, ktorý sa o niekoho stará, ktorý niekoho chráni. V dnešnom evanjeliu sme čítali, že Ježiš nazýva Ducha Svätého aj Tešiteľom alebo Pomocníkom, ktorého posiela Boh Otec v Ježišovom mene, aby nás naučil a pripomenul nám všetko, čo hovoril Ježiš (Jn 14,26). Niekedy sa v evanjeliu Duch Svätý nazýva aj priamo Ochranca; Duch Sv. je teda naozaj patrón, ktorý sa stará a chráni.
Ako však tento patronát v skutočnosti prebieha? Tu si musíme dať pozor, podobne ako napr. pri reči o Ježišovi ako Dobrom pastierovi, aby sme si ten patronát, ochraňovanie a vedenie nepredstavovali podľa modelov, ktoré poznáme zo života ľudí, kde je patronát často zneužívaný, kde je patrón dominantný a druhým ľuďom (závislým na ňom) nedovolí voľne dýchať. Duch Svätý je mocný, ale nie mocenský, dominantný patrón. Podľa Jánovho evanjelia Ježiš hovoril o Duchu Sv. v súvislosti s láskou jeho učeníkov voči nemu, a to s láskou, ktorá sa žije zachovávaním jeho slova: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať.“ A potom Ježiš dodáva, že tam, kde sa to deje, Otec a on prídu do človeka a budú u neho prebývať. Na tejto vete vidíme, ako sa Duch Svätý prelína s Bohom a Ježišom. Nepozorný človek tomu nemusí rozumieť, keď sa raz hovorí o Bohu (o Otcovi), potom o Ježišovi, a potom zasa o Duchu Svätom. V skutočnosti je to jednoduché; stále ide o toho istého Boha a našu komunikáciu s ním. Vďaka Ježišovi sme sa naučili, že Boh nie je pre nás predovšetkým Pán, ale Otec, darca života. Pri Ježišovi sme spoznali, že Boh konal cez neho, cez neho učil a viedol ľudí. A teraz, keď Ježiš nie je telesne s nami, Boh to, čo konal cez Ježiša, koná v Duchu Svätom. Stále je to jeden a ten istý Boh, ktorý koná na rôzny spôsob a cez rôznych mediátorov. Spisovateľ Henri Nouwen napísal, že Boh sa v Starom zákone prejavoval ako „Boh pre nás“, ako Boh, ktorý ľudí oslobodzuje; cez Ježiša sa prejavil ako „Boh s nami“, ktorý ľudí sprevádza v solidarite a láske, a napokon sa prejavil ako „Boh v nás“, ako Boh, ktorý nám umožňuje dýchať, jestvovať spolu s ním. Boh v nás, Duch Svätý v nás, teda nie je patrón mimo nás, dominantne nad nami, ale v nás, ako niečo od nás neoddeliteľné, ale zároveň nás prevyšujúce; naše, a predsa nie niečo, čo si môžeme nárokovať.
Ducha Svätého, Boha pôsobiaceho v nás, kvôli lepšej predstave rôznym spôsobom znázorňujeme. Často ako svetlo (oheň) alebo ako holubicu, vznášajúcu sa z oblohy. Nemali by sme však prehliadnuť ešte jeden spôsob zobrazovania Ducha Svätého, a to cez jeho viditeľné účinky, dôsledky jeho prítomnosti. Tým dôsledkom nie je nejaká vec alebo nejaká udalosť, ale ľudia, ktorí sa stali spoločenstvom, a to nie pre seba, svoje zaistenie, ale pre iných, pre svet. Taký obraz, spoločenstvo ľudí, na ktorých zostúpil Duch Sv., máme aj v našom kostole; na obraze vidno apoštolov a Pannu Máriu. Henri Nouwen v knihe „Modlitba s ikonami“ (Kostelní Vydří 2012, 56-72) spomína iný spôsob zobrazenia príchodu Ducha Sv., ktorý ho zaujal na ruskej ikone z konca 15. st. Na tej ikone sú namaľovaní muži sediaci v polkruhu, z toho sú 7 apoštoli, 4 evanjelisti a ešte Pavol. Muži sú namaľovaní tak, aby predstavovali spoločenstvo viery, ktoré má Boha vo svojom strede. Zároveň tak, aby bolo jasné, že nie sú spolu preto, lebo si skvele rozumejú, ale preto, že ich Boh dal dokopy, Boh, ktorý je v nich. Zobrazení sú tak, že každý vyznieva svojsky a jedinečne. Dolu v strede ikony, akoby v temnej jaskyni, je zobrazená ešte jedna zvláštna postava. H. Nouwen píše, že ho tá postava na prvý pohľad rušila. Až neskôr sa dozvedel, že tá postava má meno Kozmos a predstavuje ľudstvo, ktorému majú Ježišovi učeníci priniesť vyslobodenie z temnoty. Bez tej postavy, vysvetľuje Nouwen, by ikona Zoslania Ducha Sv. nepodávala úplnú zvesť o pôsobení Ducha Sv., ktoré nie je len pre nás, ale cez nás pre celý svet.
Sme tu dnes spolu v našom kostole, na našej slávnosti. Podobne ako po iné sviatky prosíme, aby na nás zostúpil Duch Sv., aby v nás dýchala Božia múdrosť a láska. Dívame sa na obraz Zoslania Ducha Sv. v našom kostole a medzi tie postavy na obraze môžeme zaradiť aj seba. Ale potom tak, ako radí H. Nouwen, chceme sa dívať aj smerom von z nášho kostola, na okolitý svet. Aby sme aj my ako prví Ježišovi učeníci vyšli zo seba von a videli kozmos, ľudí a svet, s ktorým sa máme podeliť o Božie dary. Len pri tomto vyjdení môžeme napokon otestovať, čo sme uverili a ako pôsobenie Ducha Sv. naozaj funguje.