Keď dnes čítame Sv. Písmo, asi nám nenapadne, čo vlastne čítame. Mnohé časti zdajú sa nám ako všeobecné sväté reči. Pritom sú presne o príbehu lásky. Všimnime si dnes druhé čítanie z Biblie, z knihy Zjavenia. Tam sa spomína, že prorok uvidel nové nebo a novú zem, a potom nové mesto Jeruzalem, ktoré prirovnal neveste, čo sa teší na svojho ženícha. A na vysvetlenie dodal: Je to stánok, je to domov, ktorý si urobil Boh medzi ľuďmi, je to záväzok vzájomnej lásky.
O čom to je, čo to znamená? Moja prvá poznámka je historická. Možno sa nezdá, ale také texty, ako tento z knihy Zjavenia, v európskych dejinách vždy inšpirovali revolucionárov – bude nové nebo a nová zem! Tieto myšlienky privolávali a vyvolávali zmenu, prevrat, revolúciu. Kresťania, pre ktorých boli pôvodne tieto myšlienky vyslovené, boli koncom 1. st. n. l. v rímskej ríši prenasledovaní. Prorok sa im prihováral: Vaše trápenia a tento mizerný svet tu nebudú navždy. Cisár sa pominie, aj Rím a jeho ríša, aj všetci namyslenci a zotročovatelia, a Boh nám utrie naše slzy. Moja druhá poznámka je biblická: Obrazy, ktoré prorok používa, sú prevzaté zo Starého zákona. Keď prorok povie, že „mora už niet“, chce povedať, že nebude už chaos a skaza, lebo more bolo pre človeka Starého zákona symbolom skazy. Ani Jeruzalem ako symbol židovskej viery už nebude, ale bude nový Jeruzalem, miesto zjednotenia všetkých. Podobne je to s obrazom nevesty. Pre prorokov Starého zákona bol Izrael Božia nevesta, teraz podľa kresťanského proroka je cirkev tou nevestou Boha. Medzi ľuďmi a Bohom je nová zmluva: Vy ste moji, ja som váš. Tretia moja poznámka je aktualizačná a cirkevná: Ten nový svet, o ktorom prorok hovorí, nie je sen pre ďalekú budúcnosť. To je sen, ktorý sa už uskutočňuje. Skutoční vizionári neodkazujú druhým, čo majú robiť, ale sami robia. Keď prorok hovorí o novom svete, novom Jeruzaleme a neveste Božej, díva sa na jestvujúce spoločenstvá kresťanov, ktoré svojou existenciou už menia svet a pomáhajú vznikať novému svetu, kde Boh prebýva.
Dejiny poznajú príklady náboženských nadšencov, ktorí sú kritickí k okolitému svetu a vytvoria si akúsi cirkevnú republiku sami pre seba. Možno sme videli v televízii filmy o takýchto skupinách, ktoré jestvujú aj dnes, najmä v USA. Obliekajú sa ako ľudia z 18. st., nepoužívajú autá ani elektrinu. Svoje deti vychovávajú v prísnych tradíciách. Toto však nie je dobrý príklad pre cirkev. Lebo skutočná cirkev podľa Ježiša sa neoddeľuje od sveta, ale vytvára iný svet – nové nebo a novú zem, a ak treba, aj zomiera za svet. Takýto nový svet, nové vzťahy, nové spoločenstvo ľudí videl prorok Ján, autor knihy Zjavenia. O tomto sne písal, o sne, ktorý videl uskutočňovať. Keď dnes pápež František hovorí o cirkvi ako príbehu lásky, myslí na to isté. Presne rozlišuje to „úradné“ v cirkvi a naše vzťahy, cirkev ako reťazec lásky. Prečítal som pred pár dňami knihu o novom pápežovi (A. Englisch, Franziskus, vyd. C. Bertelsmann 2013). Mimo iného sa v knihe pripomína, že pápež, pôvodne jezuita, nesie v sebe tradíciu jezuitov v Južnej Amerike. Jezuiti tu neboli (ako často v Európe) akademikmi, ale machrami, teda ľuďmi, ktorí viac konali, ako teoretizovali. Aby ochránili prenasledovaných Indiánov, vytvorili pre nich v 17. st. temer samostatné štáty; učili ich hospodáriť a brániť sa pred útlakom. Nerozprávali len o Kristovi, ale vždy aj konali, vytvárali podmienky pre spravodlivý život. A v zápase za spravodlivosť sa nebáli odporovať ani najmocnejším vo svete.
Toto je duchovné a praktické dedičstvo, ku ktorému sa pápež František hlási. Kto môže, nech si pozrie opäť film „Misia“, drámu o misii jezuitov v Južnej Amerike, aby si pripomenul, že „cirkev je naozaj príbeh lásky, ktorý ešte neskončil“. A nech nanovo číta a premýšľa evanjelium, listy apoštolov i knihu Zjavenia. Lebo tam všade je už poznačený aj náš príbeh, príbeh všetkých, ktorí to nevzdali – veriť na lásku a konať pre lásku v mene Krista vo svojom súkromnom i spoločenskom živote.