Na Veľkú noc sa na Slovensku tradične vinšovalo: Veselá Veľká noc! Teda mať radosť zo života. Dovolím si opýtať sa: Nakoľko sme veselí, radostní? Alebo ešte viac: S akou dôverou sa dívame do budúcnosti? Viem, že niekomu napadne odpoveď, že konečne by už mohla prísť jar, a keďže neprichádza, nevidí budúcnosť práve optimisticky. Moja otázka po dôvere v budúcnosť však nesúvisí s jarou, ale s Veľkou nocou nášho Pána Ježiša Krista. Nakoľko sme radostní a v budúcnosť dôverujúci vďaka jeho Veľkej noci? Alebo inak: nakoľko je to aj naša Veľká noc?
Rozprávanie z Jánovho evanjelia o tzv. neveriacom Tomášovi (Jn 20,19-31) môžeme počúvať aj od tejto otázky – Tomáša zaujímalo, nakoľko to, čo ostatní rozprávali o Ježišovi, sa týka aj jeho. Nakoľko Veľká noc Ježišova a veľká nová skúsenosť jeho priateľov s Ježišom môže byť aj jeho skúsenosťou? Pri odpovedi na túto otázku bola pre Tomáša veľmi dôležitá totožnosť vzkrieseného Ježiša s ukrižovaným Ježišom. Ak má byť niečo nové nádejné, nemôže byť popretím toho, čo bolo ubolené, ale má byť vykúpením, obnovením toho uboleného. Za seba môžeme podobne povedať, že len natoľko sa môžeme s dôverou dívať do budúcnosti, nakoľko to, čo nás ťaží a trápi, vnímame ako oslobodené, obnovené, hodné poďakovania.
Pripomeniem otázku, ktorú sme počuli z Jánovho evanjelia minulú nedeľu: Žena, prečo plačeš, koho hľadáš? (Jn 20,15) Tak sa mal vzkriesený Ježiš prihovoriť Márii Magdaléne. Vieme si predstaviť, žeby sa Ježiš zjavil niekomu, kto ho nehľadal, kto pre neho neplakal? Záujem apoštola Tomáša zažiť vzkrieseného Ježiša je podobný. Vychádza zo skúsenosti, čo pre neho Ježiš znamenal pred smrťou, a pýta sa, či je možné v tej skúsenosti napriek jeho smrti pokračovať. K tomu smeruje jeho požiadavka uvidieť a uveriť. Pri počúvaní veľkonočných rozprávaní z evanjelia zaiste môže niekto špekulovať, nakoľko ide o preludy, sny a fantazmagórie. Ľudia, čo podliehajú preludom, sa však nevracajú k boľavej prežitej skutočnosti, ale naopak tvária sa, akoby tá boľavá skutočnosť nejestvovala. Vo filmovom spracovaní románu Boženy Němcovej „Babička“ vidí babička pred svojou smrťou svojho dávno zosnulého manžela Jiříka, ako ju volá k sebe. Zomrel mladý ako vojak rakúskej armády, ale ona žila s jeho láskou po celé ďalšie desaťročia a z tejto svojej skúsenosti vedela múdro radiť mnohým ľuďom v ich trápeniach. Jej sen, ako ju jej Jiřík volá k sebe, nebol falošný prelud. To by bol vtedy, ak by si v sebe vypestovala sklamanie, alebo by si vyčítala svoju lásku a snažila sa rýchlo zabudnúť a ponáhľala by sa mať ešte niečo zo života. Verím rozprávaniam z evanjelia o vzkriesenom Ježišovi, lebo nič nechcú zabudnúť a jasne požadujú totožnosť vzkrieseného Ježiša s Ježišom ukrižovaným. Tu nejde o nový idol, novú lásku, ale o pôvodnú vykúpenú – doslova vzkriesenú lásku.
Vrátim sa k mojej prvej otázke: Nakoľko sme radostní a v budúcnosť dôverujúci vďaka Ježišovej Veľkej noci? Nakoľko je to naša Veľká noc? Bude natoľko, nakoľko budeme uvažovať a konať podobne, ako pisateľ knihy Zjavenia Jánovho, z ktorej sme dnes tiež čítali úryvok. Autor tejto knihy, menom Ján, sa predstavuje ako brat a spoločník v súžení, do ktorého sa dostal pre svoje svedectvo o Ježišovi. Kniha bola napísaná v čase prenasledovania kresťanov za cisára Domiciána (asi r. 95 n. l.) a autor sa v nej snažil povzbudiť kresťanov, aby sa napriek ťažkým časom s dôverou dívali do budúcnosti. Zvlášť pekne znie jedno jeho napomenutie, aby kresťania nezabudli na svoju „prvú lásku“ (Zjv 2,4) čiže na svoj pôvodný záujem a hľadanie, z ktorého sa zrodila ich viera. Čo je naša prvá láska, náš pôvodný záujem vo vzťahu k našej viere a spoločenstvu cirkvi? Nedajme si nahovoriť, že kresťan sa má mračiť na svet a kritizovať ho. Iste, aj kritizovať, ale najprv ukázať svoju prvú lásku...
V našej farnosti už dlhší čas mávame na prvý piatok v mesiaci meditácie za obnovu cirkvi. Pripravujem to podľa teológa Eugena Bisera. Biser na jednom mieste spomína, aký majú dnes ľudia problém s príslušnosťou k cirkvi, ak sa im cirkev predstavuje najmä cez disciplínu a cirkevné právo. Pritom sa odvoláva na teológa Josepha Ratzingera, ktorý kedysi, keď ešte nebol pápežom Benediktom XVI., napísal, že problém nastal preto, že cirkev sme prestali chápať ako umelecké Božie dielo, čo vychádza z inšpirácie Ducha. Biser vysvetľuje: Ak sa v cirkvi opäť budeme chápať ako začlenení do tohto umeleckého diela, potom „čím viac v neho (Ježiša) veríš, tým viac budeš prežívať, že on verí tebe, dúfa v teba a miluje ťa“. (Porov. Vyznanie viery a Otčenáš, Bratislava, Serafín 2007, 117.) A my, čím viac sa otvoríme tomuto chápaniu, tým viac budeme môcť čestne povedať: áno, Ježišova Veľká noc nie je pre mňa minulosť, je to aj moja radosť, je to moja Veľká noc!