Známi mi po tieto dni posielajú maily k veľkonočným sviatkom. Jedna moja priateľka dnes napísala: „Radšej píšem k Vianociam ako k Veľkej noci; Vianoce sú nekomplikované a je jednoduché tešiť sa z nich. Naopak, nikde nie je vidieť lepšie podobnosť s ľudským životom ako počas Veľkej noci. Keď je všetko OK, tak Ho všetci poznajú a oslavujú, ale keď začnú problémy, vždy sa nájde niekto, kto v mene „vyššieho dobra“ zradí; v každej dobe sa nájdu „veľkňazi a zákonníci“, ktorí sú reprezentantmi mocných a s príchodom moci do ich rúk prichádza aj arogancia a presadzovanie svojho aj cez mŕtvoly. Radšej by som bola radostná, ale teraz, keď toto píšem, je Zelený štvrtok a po ňom nasleduje Veľký piatok so svojou tragédiou, keď všetko vyzerá beznádejne, a tento stav mi je momentálne bližší...“
Táto priateľka hovorí o podobnosti s naším životom. Toto je dôležité, lebo tam, kde podobnosť nie je, ide o folklór, dívanie sa na cudzí príbeh. My sa dnes pri spomienke na Ježišovu poslednú večeru nedívame na cudzí príbeh. To, že nás občas niekto zradí a že vždy sa nájdu aj nejakí dnešní veľkňazi a zákonníci, ktorí si nás podajú, je náš príbeh. Ešte dôležitejšia otázka však je, či je naším príbehom aj Ježišov postoj. Teda nielen to, že okolo nás sa deje všeličo podobné, čo sa dialo okolo Ježiša, ale aj to, či sa vo mne, v tebe odohráva to, čo sa odohrávalo v Ježišovi.
Ježiš na Zelený štvrtok podľa tradície slávil pamätnú večeru. Jedol s priateľkami a priateľmi veľkonočného baránka so zeleninou, a tiež nekvasené chleby a pil víno, a to všetko robil podobne ako iní židia, ktorí oslavovali na Veľkú noc vyjdenie z Egypta, presnejšie Boží zásah, ktorý ich z egyptského otroctva vyslobodil. Spolu s ostatnými židmi Ježiš oslavoval dávne oslobodenie, ale zároveň nezostal pri tom. Vedel, že mnohí židia to dávne oslobodenie chápu už len ako nárok na moc nad daným územím a Boha by chceli mať na svojej strane pre svoje politické ciele. Vedel aj o tom, že ďalší židia z toho dávneho oslobodenia odvodili nárok povyšovať sa morálne nad iných a súdiť blížnych. Preto cítil, že oslavovať Božie oslobodenie treba tak, že sa oslobodíme od akýchkoľvek nárokov na moc – politickú, ekonomickú i morálnu. To, čo zostáva, je len služba, ako bola podľa Jánovho evanjelia tá Ježišova služba pred večerou, keď učeníkom umyl nohy. Apoštol Pavol to pripomenul cez znamenie podelenia sa o chlieb a víno: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť z tohto kalicha, zvestujete smrť Pánovu, kým nepríde“, dodal apoštol na vysvetlenie.
To znie tragicky, ale nie je to o tragédii. Zvestovať smrť Pánovu, kým nepríde, znamená pre kresťanov zvestovať, sprítomňovať, aktualizovať Ježišov postoj k životu, Bohu a ľuďom. Tá smrť znamená len toľko, že je to postoj, láska k životu, Bohu a ľuďom, ktorá ide až na doraz, až do krajnosti. Cez tento postoj Ježiš ohlasoval a žil oslobodenie pre lásku, nie nárok na moc alebo morálku, akokoľvek je potrebné zabezpečiť sociálne a morálne podmienky na prežitie spoločenstva. A tak, kto sa dnes hlási k Ježišovi, nerobí náboženský folklór, nedíva sa na cudzí príbeh, ale pýta sa sám seba: Cítim sa slobodný? Cítim sa slobodný preto, že som ešte zdravý, mladý a zabezpečený, alebo dokonca preto, že sa cítim lepší ako iní? Alebo sa cítim slobodný ako Ježiš, ktorý pri večeri povedal: vezmite to ako moje telo, ktoré sa obetuje za vás?
Tá priateľka svoj mail skončila slovami: „Dnes napriek všetkému myslím aj na zimomriavky, ktoré mnou prejdú na Bielu sobotu, keď kňaz povie vetu o zmŕtvychvstaní – vtedy si vždy pomyslím, že to stojí zato byť veriacim a toto cítiť – tú Božiu blízkosť, víťazstvo, radosť z toho, že som pri tom a že to zlé je už za nami. Viem, že nech je situácia akokoľvek beznádejná, netrvá nikdy večne; zlé časy sa pominú a veci sa menia síce pomaly, ale isto k lepšiemu. Len si myslím, že by bolo fajn dožiť sa toho...“
Ja len dodám, už sme sa dožili, ak sme uverili v oslobodenie pre lásku a z lásky a aspoň kúsok z nej aj realizovali.