Všeobecne je známe, že 25. decembra slávili naši pohanskí predkovia zimný slnovrat. Slávili vlastne nový začiatok, návrat slnka a pribúdanie svetla. Nepoznáme presný dátum Ježišovho narodenia, z údajov v Biblii vieme len toľko, že sa narodil medzi rokmi 6 až 4 pred n. l. Kresťania o 300 rokov neskôr vybrali 25. december ako sviatok Ježišovho narodenia symbolicky. S Ježišom ako Kristom chceli sláviť naozaj nový začiatok, zrodenie nového života každého z nás.
Takto to čítame aj v úryvku z Listu Titovi pri jednej z dnešných vianočných bohoslužieb: „Zjavila sa nám Božia dobrota, ktorá nás zachránila kúpeľom znovuzrodenia a obnovením v Duchu Svätom“ (Tit 3,4-5). List Titovi podľa biblických odborníkov vznikol na konci prvého kresťanského storočia v okruhu blízkych žiakov apoštola Pavla. Ako sa znovuzrodenie podľa tohto listu uskutočnilo? Keď sa pozrieme na riadky, ktoré v 3. kap. predchádzajú slovám o znovuzrodení, môže nás prekvapiť, ako tvrdo opisuje autor listu stav ľudí predtým, ako sa dali pokrstiť. Píše o nich, že boli nerozumní a neposlušní, blúdili životom, boli otrokmi všetkých možných žiadostí a vášní, žili v zlobe a závisti, hodní opovrhnutia, nenávideli jedni druhých... Pritom sa upozorňuje, že k zmene neprišlo tak, že títo ľudia by sa sami od seba polepšili, ale stalo sa to „kúpeľom znovuzrodenia a obnovením v Duchu Svätom“. Tým kúpeľom sa myslel krst, pričom bol Duch Svätý podľa autora listu bohato vyliaty na ľudí skrze Ježiša Krista. Tak ako návrat slnka a pribúdajúce svetlo nie je v moci ľudí, aj znovuzrodenie v Kristovi nie je z našej moci, ale je to dar, ktorý bol na nás vyliaty. Tým sa začala datovať nová éra, nový letopočet, niečo ako renesancia a revolúcia.
Prežívame naše Vianoce ako sviatok renesancie a revolúcie? Prežívame naše kresťanstvo ako znovuzrodenie? Občas sa pokúšame znova začať. V súkromnom živote niekto skúša znova začať napr. po stroskotanom manželstve. Vieme však, že samotný nový vzťah nemusí byť aj nový začiatok, ak do nového vzťahu vstupuje človek so starým zmýšľaním. Podobne je to v spoločnosti. Európa za ostatných asi 200 rokov má za sebou niekoľko veľkých revolúcií: Francúzska revolúcia r. 1789, socialistická revolúcia r. 1917, spoločensko-kultúrne revolúcie roku 1968 a roku 1989... Všetky tieto revolúcie významne ovplyvnili životy miliónov ľudí. Nakoľko však išlo naozaj o nový začiatok? Ak sa z týchto zmien veľa nevydarilo, ak po týchto revolúciách zostalo veľa sklamania, bolesti, ba aj preliatej krvi, majú na tom svoj podiel rôzne ideológie a túžba po moci, násilie moci. Kresťansky sa dá kriticky povedať: čo sa nerobí s Božím požehnaním, nepodarí sa.
Čo však znamená to – s Božím požehnaním? Predovšetkým to znamená nesnažiť sa zmeniť niečo nasilu, bez ohľadu na ostatných, čím myslím, že pri každej renesancii a revolúcii treba počítať s inými ľuďmi, brať ohľad na celok (prírodu) a najmä na Boha. Nevidieť len seba, vlastnú koncepciu. Na Vianoce oslavujeme zjavenie lásky Boha k nám, nie zjavenie sa nás svetu. Do tejto lásky Boha sme sa ponorili a vďaka nej sme sa obnovili. Naozaj to však funguje, nezlyhalo vari aj kresťanstvo, ide v ňom skutočne o nový začiatok? Kresťania mnohokrát zlyhali, to iste, vidíme to napokon na sebe. Ale je tu jeden veľký rozdiel. Revolúcie, ktoré žijú z ľudskej pýchy a moci, neberú ohľad na celok skutočnosti, dejú sa vždy v záujme jednej skupiny, obracajú sa zlostne proti predchádzajúcemu systému, kultúre, vládnucej skupine, neberú ohľad na slabých, a vôbec nepočítajú s ľudskou hriešnosťou. Kresťanstvo naopak. Nevystupuje v mene jednej skupiny, jedného národa, neútočí na to, z čoho vzišlo (Starý zákon), učí úcte, nie pýche a zlosti. Začína obrazom dieťaťa v jasliach, nie obrazom mocipána na tróne. A kým sa spomienky na mnohé revolúcie udržiavajú len z ideologických záujmov niektorých skupín, spomienka na Ježiša ako Spasiteľa, Záchrancu ľudstva a ľudskosti, sa udržiava sama svojou vlastnou silou. Alebo si azda myslíme, že kresťanstvo udržiava v jeho existencii Vatikán či iný centrálny úrad niektorej cirkvi?
Keď teológ Hans Küng písal do svojej knihy o svetových náboženstvách (Po stopách světových náboženství, CDK Brno 2006, 221-223.) kapitolu o kresťanstve, nezašiel do Ríma, centra kresťanstva, hoci tam sám študoval a ako mladý teológ bol v Ríme poradcom pápeža Jána XXIII. na koncile, ale zašiel do chudobnej štvrti v San Salvadore, do Strednej Ameriky. V Európe mnohí ľudia kresťanstvo odpísali, píše Hans Küng. Stotožňujú ho totiž s byrokratickou a autoritatívnou cirkvou... Aj cirkev v San Salvadore má chyby, na ktoré trpí cirkev v Európe. Ale pre ľudí je tu kresťanstvo predovšetkým veľkou nádejou. Cirkev tu nie je predovšetkým svätá vrchnosť, ale spoločenstvo veriacich, cirkev ľudí, iglesia popular. Ako svätí sú tu uctievaní arcibiskup Romero, zavraždený r. 1980 za to, že sa zastával chudobných, a jezuitskí kňazi, zavraždení r. 1989 za to, že sa usilovali o dobro, odpustenie, solidaritu a lásku k Bohu i ľuďom. Títo kresťania veria, že podstatou kresťanstva je Ježiš Kristus, nový začiatok. Je to aj naša viera. Prajem nám všetkým, aby sme sa nielen na Vianoce pokúšali z Ježiša Krista žiť a z neho, z jeho Svätého Ducha obnovovali seba a náš svet.