Radosť nám dnes v úryvku z Listu Filipanom praje apoštol Pavol: „Radujte sa“, píše, a hneď dodáva: „O nič nebuďte ustarostení!“ Ako som to prečítal, zaraz som si pomyslel na všetkých, o ktorých starostiach viem, ktorí sa mi s nimi zverujú, telefonujú alebo ktorí sa zo svojich starostí spovedajú. Radujte sa, nestarajte sa... Dá sa to vôbec, nie je to zrada na živote?
Apoštol doslova píše: „Radujte sa v Pánovi.., lebo on je blízko.“ Čo tým myslel? Pavol, samozrejme, žiadne Vianoce nepoznal; tieto sviatky vznikli o pár storočí neskôr. Pre neho, a pre celé prvotné kresťanstvo, neboli Vianoce blízko, ale „On“, Pánov (Kristov) príchod bol blízko. My tomu celkom nerozumieme, lebo sme sa primitívne zamerali na tento svet. Iste, žime pre tento svet, ale čo to znamená? Vari to znamená, prežívať zo dňa na deň, a nič netvoriť, čo presahuje počet rokov nášho života? To je práve to primitívne, ako napr. kult mladosti, fyzickej mladosti, ktorý vládne v súčasnej kultúre. V trende dnešných médií žiješ, pokiaľ vyzeráš dobre. Naši starí rodičia, nevraviac o prvých kresťanoch, by tomu nerozumeli. Oni rozmýšľali opačne: Nie, že žiješ, kým vyzeráš dobre, ale obstojne to s tebou vyzerá, ak žiješ tak, že tu po tebe niečo zostane: dobré deti, poctivá práca, dobré meno... Okrem toho žiť pre kresťana znamenalo, a malo by vždy znamenať, že sa upneme na prameň života, na Boha samotného. Ale ako sa to dá?
Láka nás, zaiste, všeličo. Ale láka nás aj Boh. „Zvádzal si ma, Bože, a ja som sa nechal zviesť“, napísal jeden starozákonný prorok. Nechal som sa zviesť, lebo som bol očarený Tebou, prameňom života, nie vecami tohto sveta. Potrebujeme k takému zlákaniu nejaký náboženský fanatizmus? Nie, každý fanatizmus je nebezpečný, lebo je slepý. To, čo potrebujeme, je úprimnosť a láska. Úprimnosť k sebe a lásku voči druhým, včítane Boha. V piatok v rade na trhovisku počúvam ľudí. Jedna staršia žena hovorí všetkým naokolo, že prišla kupovať údené a kapustu skôr, lebo minulý rok išla neskôr a stála v rade dve hodiny. A rybu že neznáša, ale kúpila si filé. A že vlastne aj sviatky neznáša – tieto vianočné sviatky. Možno si to vyprávala len tak, ale možno sú naozaj Vianoce pre ňu (a pre mnohých) ďalšia ťarcha. Preto hovorím, že to, čo potrebujeme, je úprimnosť a láska. Úprimnosť – keď sa z niečoho netešíme, nerobme to. Keď sa tešíme, že niečo patrí k mojim Vianociam (aj ryba, aj kapusta, aj...), teším sa, že stojím aj v rade a počúvam ľudí a mám ich rád. Láska k iným a Inému je základ (tak vravia filozofi a myslia tým tajomstvo Boha). Napokon, tá pani ma pustila dopredu, mal som dojem, že vlastne si to len tak vypráva, ale je rada, že žije a že sa môže o niečo starať a že v tej rade sa môže porozprávať. Možno doma nemá s kým.
Ale o tom sú Vianoce – byť niekde doma vo svete, ktorý je chudobný na lásku, lebo Boh nám pripravil domov. A advent je o tom, aby sme vykročili na cestičku, čo vedie k domovu, čo vedie k Bohu. Na tej ceste sa stretneme s Božím vyslancom, Kristom, ktorý nás pokrstí Duchom a ohňom (Lk 3,16) a privinie a objíme si nás, aby sme mali domov a aby sme sa oň vedeli podeliť aj s ostatnými.