Na poslednú nedeľu cirkevného roka slávime sviatok Ježiša Krista ako Kráľa. Samotný sviatok vznikol na začiatku 20. st., ale chápanie Ježiša ako Kráľa poznáme už z biblických textov. Podľa Jánovho evanjelia nie je to kráľ pre súkromné prežívanie („kráľ srdca“), ale kráľ, ktorého sa obáva Pilát, predstaviteľ verejnej moci. Ježiš síce hovorí, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale tiež dodáva, že jeho kráľovstvo je pre tento svet, ktorému má vydať svedectvo pravde. Podobne čítame na začiatku Zjavenia sv. Jána (Zjv 1,5), že Ježiš Kristus je „Vládca nad kráľmi zeme“ a že z pánov a sluhov, mužov a žien, bohatých i chudobných utvoril nové spoločenstvo – „kráľovské kňazstvo“. Cirkev to podľa dnešnej omšovej modlitby chápe tak, že keď Boh rozhodol všetko obnoviť vo svojom Synovi – Kráľovi neba i zeme, tak ho prosíme, aby sa to aj čím prv stalo a všetko tvorstvo sa vyslobodilo z otroctva hriechu a oddalo sa Bohu.
Z týchto výpovedí je zrejmé, že kresťanstvo nikdy samo seba nechápalo ako tzv. súkromné náboženstvo, a to presne z toho istého dôvodu, ako nemožno ani náš život chápať len ako súkromný. Vždy ide aj o otázku: Kto má, chce či môže mať moc nado mnou? Aj v tých súkromných vzťahoch predsa muž nechce, aby mala nad ním moc jeho žena, a žena nechce, aby bola podriadená svojmu mužovi. Podobne máme radi svoje deti, ale nepokladáme za správne, aby nás ovládali (citovo vydierali). O to viac to platí pre verejný priestor. Nechceme totalitu (ako bola napr. za komunizmu), ale nechceme ani demokraciu, v ktorej ľudia nepoznajú nič iné ako vlastné záujmy. Viacerí filozofi a teológovia sa preto dnes pýtajú na predpoklady demokracie a myslia tým niečo, o čom sa nehlasuje, lebo to ľudia majú vo všeobecnej úcte. Čo v našom súkromí i na verejnosti si však tak vážime, že sa o tom nehlasuje a máme to povýšené nad osobný záujem i nad zákon?
Podľa kresťanstva je to práve idea Ježiša ako Kráľa. Tu treba porozumieť, čo to znamená, že nie je z tohto sveta, hoci je pre tento svet. Kresťania, ktorí si predstavujú, že Ježišovo kráľovstvo je z tohto sveta (hoci to on sám odmietol), chcú politicko-mocensky zaistiť pozíciu cirkvi alebo napr. svoje predstavy o morálke v spoločnosti. Kresťania, ktorí však naozaj veria, že Ježišovo kráľovstvo je svedectvo pravde, snažia sa sami pokračovať v jeho svedectve. Ježiš tou pravdou nemyslel predovšetkým nejakú slovnú výpoveď, ale myslel pravdu ako žitú skutočnosť. V tomto chápaní je pravdou to, že napr. niekomu pomôžem, zastanem sa ho, alebo že som verný Bohu a svojmu svedomiu, a to aj vtedy, keď by som mal za to v extrémnom prípade trpieť. V spoločnosti, ako je naša, to znamená aj toľko, že nad zákonom a osobnými záujmami sú tzv. „nepísané pravidlá“. Sú nepísané, lebo to vlastne nie sú pravidlá, ale viera. Úcta a viera, čo zaväzujú. V priestore tejto úcty a viery by sme mali ako kresťania vidieť svoju šancu a prichádzať so svedectvom pravde. Pravde, ktorá je konkrétna, žitá, silná – ktorá je oporou.
Možno sme už niekedy počuli, ako znie liberálna zásada o fungovaní spoločnosti: „Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého.“ Znie to pekne, ale ako pripomína filozof Jan Sokol z Prahy, je to len predstava zo života na americkom vidieku 19. st., kde si nejaký rančer vykolíkoval svoju parcelu a nazdával sa, že teraz je tam už len on pánom. V skutočnom živote však nik z nás nie je nikde neobmedzeným pánom, naopak, ustavične sa stretávame s inými ľuďmi, narážame na nich, ale sme nimi aj obohacovaní. Jan Sokol preto kritizuje súčasnú sekulárno-liberálnu predstavu, že česť, morálka a náboženská viera sa z verejnosti musia utiahnuť do súkromia (na ten vykolíkovaný priestor), lebo sú vraj na verejnosti nebezpečné, a pripomína, že predsa na verejnosti je nebezpečná aj sloboda sama, a to v okamihu, keď mobilizuje k boju a nenávisti. (Viac v: J. Hanuš a kol., Meze smířlivosti, CDK Brno 2012, 27-37.) Áno, sloboda bez úcty je nebezpečná a úcta bez slobody zasa škrtí. Slobodu a úctu nám prepája Kristus. Preto ho vyznávame a hlásime sa k jeho kráľovstvu.