Pred pár dňami som bol na prednáške jedného priateľa, ktorý sa okrem iného venuje filozofii. Rozprával nám o cirkvi po II. vatikánskom koncile a dnešnom svete, ktorý, ako vravia filozofii, nachádza sa „na konci moderny“. V krátkosti sa dá povedať, že problém našej doby označil ako tápanie medzi svetom, kde panovali autorita a normy, a svetom, kde sa uctieva voľnosť a vlastné záujmy. Videl som nedávno starší slovenský film, v ktorom otec, gazda, zmlátil dospelého syna na dvore bičom, lebo ho nechcel poslúchnuť a oženiť sa s dievčaťom, ktoré mu vybral. Syn sa neoženil, ale trest od otca strpel. To bol svet noriem, nepísaných verených predstáv o tom, čo je správne. Kto z nás by sa chcel do toho sveta vrátiť? Náš stále viditeľnejší problém však je, že nevieme žiť ani vo svete, ktorý sme si „na konci moderny“ vytvorili: svet, ktorý verí len na vlastnú slobodu a záujmy.
V dnešnom čítaní z Listu Hebrejom sa hovorí o Ježišovi, že spája nielen ľudí navzájom, ale najmä ľudí s Bohom. List to vznešene vyjadruje: „Ježiš prenikol nebesia“. Zároveň je Ježiš v 4. kap. tohto listu označený za veľkňaza (veľkého, hlavného kňaza), ktorý prenikol tie nebesia tak, že cíti s našimi slabosťami. Pekné vyjadrenie: „(spolu)cíti s našimi slabosťami...“ List Hebrejom sa viackrát vo svojom texte vracia k téme kňazstva, keď vysvetľuje, že Kristus je jediný skutočný kňaz, ktorý neprináša obety iných – krv zvierat, ale obetu seba samého – vlastnú krv (Hebr 9,12).
Pohanský i židovský svet poznal kňazov. Kňazi boli často učenci, u pohanov temer čarodejníci, ale pred verejnosťou boli najmä vykonávateľmi rituálu, zväčša krvavého. Prinášali obety zvierat (niekde aj ľudí); ktosi ich raz ironicky nazval: rituálni mäsiari. V pozadí toho „mäsiarstva“ bola však skúsenosť ľudskej biedy a hriechu, ktorá si pred Bohom žiada nejakú nápravu – očistenie. Zdalo sa, že to môže urobiť tá obeta, ktorú v mene ľudí prinášal kňaz. Povedali sme si, že v starom svete vládla viera v normy a vo svätý poriadok. V novom svete vládne viera v slobodu a máme nesvätý chaos. Nie je to len náš problém „na konci moderny“, ale problém, ktorý tu bol vždy prítomný. Ak vieru v normu symbolizuje právnik a vieru v slobodu azda umelec, tak kňaz symbolizuje zmierenie, spojenie zdanlivo nespojiteľného – svätého Boha a hriešnych ľudí, túžby po poriadku a túžby po slobode. Aké obety a aký kňaz to však dokáže prepojiť?, pýta sa List Hebrejom. Odpovedá si, že to nie je kňaz, ktorý vchádza k oltáru s krvou capov a býkov, ale so svojou vlastnou. Nie je to kňaz, ktorý koná podľa zákona, ale podľa milosti (Božej lásky). Preto tento starokresťanský list vyzýva ísť s dôverou k trónu (moci) milosti (lásky), aby sme sami našli milosť (lásku). Ísť s dôverou k trónu milosti znamená veriť, že Kristus je jediný a pravý kňaz, jediná a pravá obeta. Ako sa dá zistiť, že to funguje? Nedá sa to inak, ako pokusom žiť to, o čom som sa zmienil pred týždňom, keď som pripomenul, čo kardinál Martini nazval základom celého duchovného života: Božie slovo vzbudí vieru a viera splodí lásku.
Kto má však túto vieru hlásať a lásku žiť? Prví kresťania spoznali, že staré kňazstvo je zrušené a že nik za nás už nemá prinášať obety, lebo Kristus učinil všetky obety zbytočnými. Našou úlohou tak už nie je prinášať obety, ale „s dôverou ísť pred trón lásky, aby sme našli lásku“ (Hebr 4,16). Predsa časom prišlo k takému vývoju v cirkvi, že opätovne sme začali niektorých z nás vnímať ako tých, čo môžu „robiť sväté obrady“. Protestanti proti tomu neskôr protestovali a kňazov začali brať najmä ako kazateľov, hlásateľov Božieho slova. Zdalo by sa, že katolícki kresťania zostali pri chápaní kňaza ako toho, čo „robí sväté obrady“. V skutočnosti je to inak. Katolíci i protestanti veria, majú veriť, že máme len jedného kňaza – Krista a že my všetci sme jeho učeníci, nasledovníci v jeho kňazskej úlohe. To nasledovanie sa má diať aj cez hlásanie Slova, ale nielen. Má sa diať aj cez žitie lásky. Na to potrebujeme my ľudia iných, s ktorými tvoríme spoločenstvo, a podľa katolíckeho chápania je kňaz viac ako kazateľ, je spojovateľom, otcom i matkou spoločenstva. V dnešnom evanjeliu Ježiš jasne hovorí, že ide o úlohu služobníka spoločenstva, nie vládcu spoločenstva (Mk 10,43-45). Táto úloha zaiste neprináleží len tým, ktorých dnes nazývame kňazmi. Ak je Kristus jediný a pravý kňaz a my sme jeho nasledovníci, je to úloha nás všetkých. Preto katolícka cirkev rozlišuje tzv. krstné a tzv. služobné kňazstvo. Z krstu máme všetci podiel na Kristovej úlohe posväcovať život, nie ho ničiť. Z osobitnej sviatosti kňazstva majú niektorí túto úlohu medzi nami aj zvlášť napomáhať službou pre dobro celého spoločenstva.
Priateľ tú prednášku o dnešnom svete, ktorý sa hľadá, ako ďalej, ukončil tým, že normu nemôže nahradiť sloboda bez poriadku, ale príbeh. Tak vravia niektorí filozofi a myslia tým príbeh, ktorý umožňuje pokračovanie života, vzťahov, spolupráce, rodiny a pod. Kresťania tým príbehom myslia Ježišov príbeh obetujúcej sa lásky a svojou vierou v neho myslia svoj vstup, svoj pokus vždy znova vstúpiť do tohto príbehu a do tejto lásky.