Asi pred dvomi týždňami sme mohli v televíznych správach vidieť ženy z Humenného, ktoré prišli do práce, ale bránu do textilnej fabriky našli zatvorenú. Vedenie talianskej firmy týmto ženám už niekoľko mesiacov nedávalo plat a neplatilo ani odvody do sociálnej poisťovne. Počas celozávodnej dovolenky firmu potichu presťahovali do Rumunska. Môžeme sa pýtať, ako je to vôbec možné, ale príbeh tejto fabriky nie je ojedinelý. Moja dobrá známa pracuje vo Vrbovom v podobnej textilke, ako bola tá v Humennom. Tam ešte prácu majú, zarábajú však veľmi málo (asi 300 eur), ustavične ich pritom ponižujú a vyhrážajú sa im. Keď im firma prikáže, musia ísť do práce aj na štátne sviatky. Napr. na sviatok sv. Cyrila a Metoda im povedali, že v Nemecku (odkiaľ sú majitelia) taký sviatok neuznávajú...
Čo majú takéto príbehy o nespravodlivosti v našich fabrikách spoločné s Božím slovom? Niekto si možno myslí, že nič. A predsa, v dnešnom úryvku z Jakubovho listu čítame o tom istom. Jakub, Ježišov brat, napomína boháčov. Rozhorčene vraví, že celé bohatstvo boháčov je skazené a tá skazenosť zožerie aj ich. Dokonca napomínal tých boháčov presne za to isté, čo sa stalo v tej firme na Slovensku: Nedávali ľuďom mzdu za prácu, a tak Jakub povedal, že výkrik tej nespravodlivosti a nešťastie ľudí kričia až k Bohu. Z Jakubovho listu je zrejmé, že prví kresťania pokladali potrebu zastať sa ľudí, ktorým sa ubližovalo, za úlohu od Boha, za Božie poverenie.
Aby sme Jakubovej reči lepšie porozumeli, pripomeňme si, že Jakub pôsobil medzi kresťanmi zo židovského prostredia. Prečo si Jakub na rozdiel od apoštola Pavla natoľko všímal sociálne problémy? Asi práve preto, že pôsobil v židovskom prostredí. To si žiada malé vysvetlenie. Keď Pavol pokrstil pohanov, tiež ich učil, že všetci ľudia sú si rovní, že páni, majitelia otrokov, majú pokladať otrokov za svojich bratov a sestry a že ich nesmú zneužívať. Otrokov zasa učil, aby svojich pánov pokladali za svojich blížnych, preto nech neklamú a statočne pracujú. Pavol mohol oslovovať len tých ľudí medzi pohanmi, čo sa stali kresťanmi. Boháčov, ktorí zneužívali ľudí a neboli kresťanmi, oslovovať nemohol. Jakub bol v inej situácii. Vedel, že časť židov pokladá bohatstvo za Božie požehnanie a chudobu za Boží trest. Tiež vedel, že časť židov sa hlásila k farizejom, ktorí boli citliví na náboženské povinnosti (pravidelné modlitby, pôst, chodenie do chrámu, kóšer jedlo a pod.), ale k ľuďom, o ktorých si mysleli, že za svoje nešťastie si môžu sami, citliví neboli. Jakub tiež vedel, že jeho brat Ježiš sa nehlásil k tradícii farizejov, ale k tradícii prorokov. A proroci boli sociálne veľmi kritickí. Pomoci chudobným dávali prednosť pred všetkými náboženskými povinnosťami. Preto keď čítame Jakubov list, môže sa nám zdať, že priam odpisoval od prorokov. Oni sa už 700 rokov pred Ježišom ostro vyjadrovali na adresu boháčov. Prečo to robili? Nielen preto, že boli rozčúlení, ale aj preto – a to je dobrá správa – že mali nádej, že týchto ľudí oslovia. Veď veriaci židovskí boháči veria v toho istého Boha ako my! Podobne rozmýšľal Jakub, a samozrejme Ježiš. Tiež nebude náhoda, že Matúšovo evanjelium, napísané pre židov, vrcholí podobenstvom o poslednom súde, kde mierkou správnosti pred Bohom nie je zachovávanie náboženských povinností, ale schopnosť pomôcť neznámemu človekovi: „Bol som hladný a dali ste mi jesť“, povie Boh na poslednom súde (Mt 25,35).
Riešenie niektorých vecí vo svete predpokladá určitú vieru. Aká je naša viera zoči-voči mnohým problémom dnešného sveta? Naša viera v Boha nemôže byť len vierou v jeho jestvovanie. Naša kresťanská viera má byť vierou v Boha, ktorý sa prejavil v Ježišovi tak, ako sa on prejavoval voči hriešnym a chudobným. Kde predpokladáme poznanie Ježiša, máme byť aj kritickí v mene Ježiša. Tam sa dá potom aj kričať, že Boh stojí na strane chudákov. Kde také poznanie však nie je, je zbytočné kričať do prázdna. Tam treba najprv ľuďom pomôcť, aby našli sebaúctu a odmietli sa dať ponižovať.
Dnes slávime v našej farnosti poďakovanie za úrodu a poctivú prácu ľudí. Taká slávnosť je aj znamením, že veríme, že to, čo máme, nemôžeme mať len pre seba. Kresťania sa vlastne chcú správať ako chudobný človek z rozprávky, ktorú som počul ako malý chlapec. K tomu človeku prišiel na návštevu sám Pán Ježiš spolu so sv. Petrom. Chudobný človek im nemal čo dať, len obyčajnú polievku. Aby tá polievka nebola samá voda, dal do polievky trošku masti. Masť urobila na hladine polievky množstvo očiek. Pán Ježiš povedal Petrovi, aby ich spočítal, a potom dali tomu dobrému človeku toľko zlatých dukátov, koľko očí plávalo na polievke. Keď to počul bohatý sused, pozval aj on Ježiša s Petrom k sebe na polievku a dal do nej čo najviac masti. Veľa masti urobilo na hladine jedno veľké mastné oko. A tak ho Ježiš odmenil len jedným zlaťákom. Posolstvo rozprávky, podobne ako slová Jakubove, je jasné. Kto sa nechce úprimne podeliť, ale len rýchlo zbohatnúť, neskončí dobre. Či to raz pochopia aj niektoré dnešné firmy, neviem posúdiť. Naozajstní kresťania však, dúfam, pochopiť chcú a vedia, a dokážu si uctiť Boha i ľudí.