Neviem dosť dobre posúdiť, aké idoly na obdivovanie či vzory na napodobňovanie majú dnešní mladí ľudia. Asi spevákov, asi úspešných športovcov... V časoch mojej mladosti to boli športovci na prvom a speváci až na druhom mieste. Keď sa nás na naše vzory pýtali raz v škole (mohol som mať asi 16 rokov), prekvapil som učiteľa mojou odpoveďou. Povedal som totiž, že mojím vzorom sú bratia Kennedyovci. Bolo to prekvapujúce, lebo to boli politici a Američania. Ženám sa páčili, lebo to boli pekní chlapi, ale ja som oceňoval, že boli katolíci a že hoci z bohatej rodiny, chceli svet zmeniť, aby bolo viac šťastia aj pre chudobných. Že to chceli naozaj, tomu vtedy verili milióny ľudí, dokonca aj u nás. Čo sa dnes o nich píše, to je už viac bulvár ako seriózna žurnalistika.
Z obdivu k svojim idolom prirodzene vyrastieme, utvárať svoj život podľa nejakého ideálu by sme však mali po celý život. Ostatné nedele sme si hovorili o tom, čo je pre nás dôležité, zvlášť pomocou myšlienok apoštola Pavla z jeho Listu Efezanom. V 4. kap. tohto listu apoštol píše o ideáli, ku ktorému treba dospieť, a povie, že ten ideál je „dorastanie k jednote viery a poznania Božieho Syna, dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista“ (Ef 4,13). V tejto súvislosti apoštol aj vysvetľuje, čo to prakticky znamená. Ako sme dnes čítali, hovorí, že nemáme zarmucovať Božieho Ducha, ale byť k sebe dobrí, odpúšťať si, dokonca povie: napodobňujte Boha!
Keď čítame Pavlove myšlienky rad za radom, možno sa nám nezdajú ani nové, ani výnimočné. Máme dojem, že sme ich už niekde počuli, ba povieme si, veď je to normálne, treba to robiť. Pavol napr. píše: hovorte pravdu, a keď sa už musíte hnevať, tak aspoň nehrešte, zlodeji nech nekradnú, ale pracujú, odhoďte každé rozhorčenie, hnev a krik; smilstvo, lakomstvo, bláznivé reči nech sa medzi vami ani nespomínajú... V ďalšej kapitole sa potom osobitne venuje tomu, ako sa majú správať muži, ako ženy, ako deti a rodičia, tiež otroci a páni. Je dobré si opäť povedať, že apoštol v Liste Efezanom o tomto všetkom píše, lebo tu načrtáva nové pravidlá správania pre ľudí, ktorí už nechcú žiť v starom svete rímskej ríše, vo svete rímskeho cisára, ale chcú vytvoriť svet nový, iný, ľudskejší. Dôležité je povedať však najmä to, prečo sú odrazu nespokojní s tým starým svetom: Sú nespokojní vďaka Ježišovi Kristovi. Vďaka nemu uverili, že sa dá žiť inak. To je tá Pavlova téza, že ideálom (idolom) sa stal Ježiš Kristus. Mierou našej dospelosti, našej ľudskej úrovne je odrazu on. Plnosť Krista, povie Pavol. Keď si plný toho kristovského, toho, čo žil on, si naozaj dospelý, si plnohodnotný človek.
Z pozície tohto ideálu dajú sa potom odvodiť aj tie navonok jednoduché pravidlá, aby sme nekradli, nerobili si zle a neopíjali sa, aby si muži vážili svoje ženy a páni pokladali otrokov za blížnych a pod. Ak sa tento ideál stratí – byť človekom podľa Krista – tak stratí sa aj dôvod zachovávať spomenuté pravidlá. Zostáva zväčša len tzv. pragmatizmus. Pragmatické čiže užitočné však vôbec nie je niekomu dobrovoľne ustúpiť a odpustiť, ako radí apoštol, alebo nesmilniť a neopiť sa, keď nás to baví, či nekradnúť, keď tušíme, že nás nepristihnú. Odpúšťame si, nesmilníme a nekradneme nie preto, že je to užitočné, ale preto, že tomu veríme, že je to tak správne. A aby sme tomu verili, nedá sa to len nariadiť ako nová morálka. Musíme mať z toho radosť, musíme to objaviť ako väčšiu radosť zo života. V tomto zmysle píše apoštol tú zvláštnu výzvu: Nezarmucujte Ducha Božieho! Nezarmucujte, čiže radujte sa z Ducha Božieho. Radosť je pre Pavla jedným zo znakov prítomnosti Boha v nás. Radosť zo života.
Keď som v úvode spomenul, že v mladosti som mal ako akési vzory bratov Kennedyovcov, tak to iste nebolo tak, že by som si niečo namýšľal alebo chcel robiť politiku. Nie, ale spolu s mnohými ľuďmi mojej generácie sme naozaj vtedy verili, že svet sa dá zmeniť k lepšiemu. A myslím, že sa môžem priznať, že tomu verím podnes. Evanjelium túto túžbu a vieru nazýva vierou v Božie kráľovstvo. Ako mi nedávno povedal jeden český kňaz, problém našej súčasnej cirkvi je, že ju často reprezentujú „suchári“ a „nemluvy“, nekomunikatívni ľudia, ktorí sa skrývajú za cirkevné pravidlá, ale nemajú ani šajnu o Božom kráľovstve. Toho, ktorý medzi nimi takúto radosť reprezentuje, dokonca často ani neznesú a vyhodia ho spomedzi seba. Božie kráľovstvo je však nemysliteľné bez radosti zo života, bez radosti z iných ľudí, bez radosti aj z hriešnikov. Ježiš dával radosť do života aj hriešnikom. Len preto sa zatúžili polepšiť, len preto vymenili slzy hnevu a depresie za slzy radosti. Lebo aj slzy pokánia môžu byť len z radosti, nie zo zahanbenia a smútku.
Nech sú nám teda idolom ľudia, čo nám dávajú radosť do života, ľudia, s ktorým zatúžime zmeniť svet k lepšiemu, ľudia Božieho kráľovstva. Nech sa sami stávame takýmito ľuďmi, čo ponesú radosť Božieho Ducha!