Skutočnosť, že reforma prišla zhora, je v Cirkvi naozaj jedinečná

Ľudia z cirkevnej bázy (zdola) vyčítajú Rímu, že s jeho centralizmom a autoritárstvom sa vracia pred koncil, pred r. 1962. Potrebujeme na presadenie reforiem tretí koncil?

Bože, chráň! Teraz určite nie. Podľa toho, aké je teraz vo Vatikáne a v biskupských konferenciách väčšinové zastúpenie, mali by konzervatívne sily nový koncil úplne vo svojich rukách. Druhý vatikánsky koncil by korigovali a mnohé z neho odvolali. Keď už, tak potom by reforma musela prísť zdola, ako to bolo najčastejšie v cirkevných dejinách.

Roku 1998 vyšla Vaša kniha o koncile: „Zabrzdený v skoku“ (Im Sprung gehemmt). Tým poukazujete na Jána XXIII. ktorý koncilom chcel urobiť skok vpred. Prežívame dnes zradu na koncile?

Zrada, to by som nepovedal. Po koncile bol veľký prelom. Bola snaha uviesť výsledky Koncilu pomocou národných synod do miestnych cirkví. Vo Švajčiarsku „Synodou 72“. Lenže potenciál Koncilu nie je zďaleka vyčerpaný. Dnes musíme prežívať, že mnohé reformy sa rušia a vracajú späť. Na menovaniach biskupov je viditeľný centralizmus. V sexuálnej morálke Cirkev stratila svoju autoritu. Ekumenizmus stagnuje.

Prečo bol v 60-tych rokoch vôbec potrebný koncil?

V Cirkvi sa toho dosť nahromadilo, čo sa držalo pod pokrývkou. Už pred Koncilom bolo ekumenické hnutie. Ale ekumenický dialóg Rím zakazoval. Jestvovalo aj liturgické hnutie. Trvalo sa na omši v latinčine, čisto kňazskej liturgii, na ktorej sa veriaci len pasívne zúčastňovali. Bola aj, hlavne v evanjelických kruhoch, moderná biblická exegéza. Lenže Pápežská biblická komisia zakázala roku 1907 modernú interpretáciu Biblie.

Aké nádeje sa vtedy spájali s Koncilom?

Oproti všetkým týmto novým hnutiam si Cirkev udržiavala odstup. Ján XXIII. cítil, že Cirkev zaostala za dobou. Koncil sa konal pod heslom aggiornamento  (zdnešnenie, Verheutigung), jeho vôľa nám dala krídla otvoriť Cirkev svetu, tiež voči iným cirkvám a náboženstvám. Ján XXIII. ako bývalý apoštolský administrátor v Bulharsku a v Turecku predvídal, že počet moslimov v Európe bude značne narastať. Keby nebol Koncil, dnes by sme neboli schopní s islamom a inými svetovými náboženstvami s takým rešpektom hovoriť.

Nepotrebovala aj samotná Cirkev vo svojich štruktúrach reformy?

Cirkev sa definovala čisto hierarchicky. V novom pohľade Koncilu ale Cirkev tvoria všetci pokrstení, nielen hierarchia. Cirkev sa teraz chápe ako Boží ľud, ako spoločenstvo. Nové bolo aj to, že kolégium biskupov spolu s pápežom tvoria vedenie svetovej Cirkvi. Cirkev je podľa Koncilu cirkvou, ktorú tvoria miestne cirkvi, farnosti a diecézy. Tie sú spoluzodpovedné.

Za významný úspech sa považuje uznanie ľudských práv, hoci s 200-ročným oneskorením. Zmieril Koncil Cirkev s modernou?

Áno. Koncil vychádzal z pozitívnej antropológie, ktorá v človekovi nevidí najprv padnutého hriešneho človeka, ale stvoreného na Boží obraz. Tým je človek braný vážne s jeho dôstojnosťou, slobodou a rozumom. Koncil umožnil pozitívny prístup k ľudským právam. Ale je to neskoro dobiehané osvietenstvo.

Krátko po Koncile sa rapídne znížila návšteva kostolov a tisíce kňazov prestalo slúžiť. Tradicionalisti tvrdia, že vinný je Koncil.

To je hlúposť! Vinu má na tom otvorenosť voči pluralitnej spoločnosti. Od r. 1968 je do seba uzavreté kresťanské spoločenstvo nemožné. To malo za následok, že Cirkev bola už iba jedným z mnohých zariadení, ktoré ponúkali zmysel pre život. Tú predtým temer nepopierateľnú pozíciu vzhľadom na určovanie zmyslu života Cirkev v spoločnosti stratila.

Bola to náhoda, že koncil sa konal pár rokov pred 1968?

Myslím si, Ján XXIII. intuitívne rok 1968 predvídal. Bez Koncilu by Cirkev vôbec nebola schopná vyrovnať sa so spoločenským vývojom.

Rovnako 1968 iný koncilový pápež Pavol VI. sa vrátil pred koncil s tzv. „Pilulovou encyklikou“ a zakázal všetky prostriedky k umelému bráneniu počatia.

Roku 1968 prišla na trh prvá pilula. Proti požiadavke voľnej lásky pápež Pavol VI. zverejnil encykliku Humanae Vitae. Tým zúžil predlohu koncilu. Ten manželstvo nevidel iba vzhľadom k  rozmnožovaniu, ale aj ako ľúbostný zväzok. Dekrétoval zodpovedné rodičovstvo, pričom rodičia sami rozhodnú, koľko detí chcú mať. Pavol VI. prerušil debatu o zabránení počatia, pričom dovolil len prirodzené metódy. V tejto oblasti, zdá sa, Cirkev úplne stratila svoju učiteľskú pôsobnosť.

Boj proti teológii oslobodenia v Latinskej Amerike bol ďalší krok späť. Mal Koncil pre cirkevný úrad príliš politické dôsledky?

Pre mňa to bol jeden z najkrajších výsledkov Koncilu, že latinskoamerickí biskupi sa vrátili z Ríma a r. 1968 v Medelíne sa postavili na stranu chudobných. Odrazu zmenili fronty. Pred Koncilom boli väčšinou na strane mocných, potom na strane chudobných. To bolo ako zázrak. Vznikli malé bázové cirkvi. Pre cirkevný úrad boli podozrivé, lebo prevzali politickú analýzu z marxizmu. Rím neskôr namiesto biskupov, čo toto podporovali, nasadil iných biskupov.

Možno povedať, že v prvých 10 až 15 rokoch po Koncile sa konala premena, a potom nastala zmena?

Nie. To je príliš tvrdé. Koncil vyvolal veľký pokrok, ktorý sa nedá zvrátiť. Cirkev, aká je dnes, by nebola, keby nebol Koncil. Nejestvovala by v tejto veľkej otvorenosti. Obnovenie omše v materinskom jazyku a ako slávnosť Božieho ľudu, platí dodnes ako viditeľný pokrok. V ekumenizme sme omnoho ďalej, aj v rozhovore so svetovými náboženstvami. Zmenil sa vzťah k svetu. Pozitívny pohľad na človeka umožnil, aby sme sa odvrátili od kultúrneho pesimizmu, a začal sa aj dialóg s prírodnými vedami.

Terajší pápež, Benedikt XVI., sa  zmieril s členmi Piusovho bratstva, ktorí koncilovú obnovu odmietajú. Nie je to zjavný znak reštaurácie?

Pápežovi ide určite o jednotu Cirkvi. Podivuhodné ale je, že s Piusovým bratstvom tak trpezlivo vyjednáva a že znova povolil latinskú (tridentskú) omšu. Ján Pavol II. raz povedal, že liturgia a obnova Cirkvi sú neoddeliteľne navzájom prepojené. Ak sa zastaví liturgická obnova, potom sa zastaví aj obnova Cirkvi. Ak sa dnes ľahostajne povie, že spokojne sa môžeme vrátiť k starej kňazskej liturgii latinského rítu, potom je v hre aj obraz Cirkvi ako Božieho ľudu.

Naozaj, dnes sa Cirkev prejavuje znovu veľmi hierarchicky a centralisticky. A  ignoruje   napríklad východné Cirkvi pri vymenovaní biskupov.

Je to tak. Lenže je to aj chyba biskupov, že ešte stále nespoznali, že majú zodpovednosť  za celú Cirkev a do Ríma majú ísť, aby sa zasadili za obnovu Cirkvi.

Prečo je tak málo odvážnych biskupov, ako ste Vy? V čase škandalóznych menovaní zástancov tvrdej línie ako boli Hans Hermann Groer a Kurt Krenn ste sa obrátili na Rím.

Myslím si, že je to mylne chápaná lojálnosť voči Rímu. Biskupi by sa mali v istých bodoch týkajúcich sa koncilových reforiem navzájom spojiť. Napr. v otázke spoluúčasti pri vymenovaní biskupov, v otázkach týkajúcich sa regulácie počatia alebo prístupu tých, čo sa po rozvode znovu zosobášili, k sviatostiam. Prísť s takýmito otázkami do Ríma nie je predsa nelojálne. 

P.S.

Helmut Krätzl je oduševnený zástanca Koncilu. 80-ročný Helmut Krätzl, bývalý pomocný biskup vo Viedni, zažil osobne II. vatikánsky koncil (1962-1965). Sprevádzal vtedajšieho viedenského arcibiskupa, kardinála Franza Königa, a pôsobil ako stenograf v koncilovej aule. Dnes patrí k malej skupine biskupov, ktorí sa odvážne zasadzujú za koncilové reformy. Jeho posledná kniha sa volá: „Môj život pre Cirkev, ktorá slúži ľuďom“ (Mein Leben für die Kirche, die den Menschen dient, Innsbruck 2011). 

Koncil je cirkevná svetová udalosť. Koncily sú zhromaždenia biskupov na rozdebatovanie dôležitých teologických a cirkevných otázok a rozhodovanie o nich. Koncil je spolu s pápežom najvyššou autoritou Cirkvi. Koncily prvých storočí formulovali základné cirkevné dogmy. Keď sa zhromaždí celosvetové kolégium biskupov, hovoríme o ekumenickom koncile.

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965), na ktorom bolo 2700 biskupov z celého sveta, bol dvadsiaty prvý a doteraz posledný ekumenický koncil. V 16 dokumentoch sa snažil vzhľadom na dnešnú dobu formulovať pravdy viery, od liturgie až po dialóg s inými náboženstvami. Pápež Ján XXIII. zvolal koncil 12. októbra 1962. Po jeho smrti r. 1963 pápež Pavol VI. viedol Koncil až do konca. Po 50 rokoch od začiatku Koncilu sa robí bilancia tejto svetovej udalosti.

P. Timotej Masár SJ, ktorý dnes žije v Zürichu, prežíval intenzívne už v rokoch 1968-1970 ako novic švajčiarskej provincie Spoločnosti Ježišovej pokoncilové hnutie; najprv v západnom Berlíne, potom v Mníchove. Počas štúdia filozofie v Innsbrucku ako teológ, v Ríme ako spolupracovník Vatikánskeho rozhlasu, účastník v interview spomínanej, „Švajčiarskej synody 72“, ktorá mala veľký vplyv na ďalší vývoj pokoncilového hnutia nielen v Európe, ale vďaka „Orientierung“, časopisu švajčiarskych jezuitov, aj v Latinskej Amerike, keď sa postavili na stranu chudobných a teológie oslobodenia.